V nekonečnom kolotoči povinností, prebdených nocí a zamračených tvárí som sa zastavila. Prešla som jednou z križovatiek, čo ma mala kdesi posunúť, k nejakému cieľu čo ma čaká na konci tejto cesty. Dostala som zelenú a pohla som sa. Ale obzrela som sa dozadu a veci sa nemenili. Pozrela som rýchlo dopredu, a tú nastávajúcu križovatku som videla len matne a tie ďalšie v nedohľadne. Ja predsa stojím. Áno, minula som už križovatku, ale napriek tomu sa neposúvam ďalej. Zadržím dych a rozmýšľam, čo som robila posledné dni, týždne, mesiace...
Snažila som sa byť poctivou žiačkou, snažila som sa mať vždy úsmev na perách aby som dodala odvahu tam kde chýbala. Chcela som byť najlepšou dcérou, aby rodičia boli hrdí, snažila som sa byť dokonalá pre jedného muža, čo mi poplietol rozum.. A napriek tomu, stojím s pocitom prázdnoty, že nepatrím nikam. Obzerám sa dopredu a dozadu a už ani nerozoznávam strany, ale nevidím tam žiadny check point, znamenie, že som kdesi, čosi..
Neviem sa zaradiť do pruhu, a tak ostávam na kraji a stále sa snažím byť, aspoň dokonalou..
Chcem zakričať, že nepáči sa mi toto miesto, že nechcem ostať takto stáť, ale som tak unavená posledných dní, že nevládzem bojovať. Podopieram sa o Teba ako stará babka o poličku, ktorá jej dodáva toľkú istotu do života. A tíško Ti ďakujem.
