Za tých pár rokov mojej existencie , kedy som si začala uvedomovať prítomnosť ľudí, ktorí ma rozosmievali, ktorí ma podporovali, ktorí ma milovali.. prišiel deň kedy som musela povedať dovidenia..
Už som si zvykla? Zabolí to, tak ako po prvý krát.. Spomienky sú bezcitné beštie a veľmi rady sa vracajú k tým slabým, ktorí ich nevedia odohnať. A potom vás vydierajú a sľubujú, že je to naposledy..
Odchádzajú ľudia môjmu srdcu blízky.. ľudia, ktorí možno bojovali, možno nerobili nič, aby to miesto získali..
Ľudia, ktorí ma posunuli o políčko ďalej, aby som čo najrýchlejšie došla do cieľa..
Lásky, ktoré mi zmäkčovali srdce, aby nadobro nestvrdlo..
Priateľky, ktoré tu boli vždy keď som sa potkla o poleno pod nohami, ktoré so mnou chodili nakupovať, ktoré so mnou kávičkovali, priateľky, ktorých rameno mi bolo tak blízko..
Som odsúdená hľadať, asi navždy.. Alebo dvihnúť kotvy a posunúť sa o krajinu ďalej.. Tak ako to urobili všetci ostatní a nechali ma tu samu. Ale keď sa obzriem, aj ja som niekomu človek, ktorý ho posúva ďalej, som láska, ktorá zmäkčuje srdce, som priateľka, ktorá kávičkuje.. a v neposlednom rade som súčasť rodiny, kde mam pevné miesto, ktorú neviem opustiť, ani na mesiac, ani na rok, ani na celý život.. Som náročná, minúta hlasu mi nestačí.
A tak radšej povedzte vy mne dovidenia, ako ja ostatným zbohom. A nezabúdajte, tak ako ja nezabúdam na vás.
