Stačilo by im napísať blog na tému nespanie s dieťaťom, očkovanie, či práca počas materskej.
V žiadnej diskusnej skupine som nezažila viac agresivity, nenávisti a odsudzovania ako v skupine milých, láskavých, šťastných a naplnených bytostí- mamičiek. Neviem, či je to hormónmi, pocitom, že len ony to robia dobre a majú patent na rozum, alebo je to jednoducho čaro anonymného internetu. Veď papier, respektíve klávesnica znesie všetko. Alebo možno nie sú také naplnené, láskavé a šťastné.
Napísala som blog o materskom fenoméne, ktorý v princípe neodsudzujem, ale je mi smiešny. Používanie materského plurálu: „Máme dva zúbky. Bolí nás ritka. Smrdkáme, lebo sme pokakaní.“ http://martinabencova.blog.sme.sk/c/400108/kakali-ste.html?ref=tit Urobila som si srandu z toho, ako to znie a vysvetlila, prečo ho nepoužívam. Nasledovali reakcie typu: „Strašná, bezcitná, chladná. Škoda, že sa stala matkou.“ „S takýmto prístupom čoskoro zostane slobodnou matkou,“ alebo „Takéto niečo môže napísať len studený psí čumák bez emocií.“ Potom sa ozvala Timea, ktorá napísala, že za podobný blog ju na materských fórach ukrižovali. Dovolila si napísať, že materská nie je len o plienkach.
Po týchto reakciách som sa rozhodla vstúpiť do Klubu železných matiek na Facebooku. Skupina žien, ktoré podľa základnej filozofie klubu milujú svoje deti, ale nezabudli byť ženami. V klube sú väčšinou novinárky, ktoré poznám. Zdalo sa mi, že v tejto cieľovke by som mohla nájsť niekoho, kto sa na podobných témach pobaví, zamyslí a keď bude mať chuť, bude o nich konštruktívne diskutovať. Chyba. Zožala som do veľkej miery tvrdú kritiku. Žena, ktorá si s dieťaťom nešušle a nepoužíva materskú fistulu vlastne ani nie je matkou a čo ich urážam. Napriek tomu som v klube chvíľu pobudla, poradila niektorým matkám, ktoré hľadali pomoc – až prišiel čas na tému spanie. Zverejnila som ďalší blog. http://martinabencova.blog.sme.sk/c/413084/prestahovane-dieta.html?ref=viacbloger
Píšem v ňom, dôvody, ktoré ma viedli k presťahovaniu dcéry do vedľajšej izby. Upozorňujem tam, že blog nie je o tom, čo je správne, ale o tom, ako to robím ja. A prečo som ho napísala? Napríklad preto, že pri písaní mi nikto nemôže skočiť do reči. No najmä preto, aby som podporila matky podobného názoru. V Klube železných matiek sa z času na čas objavila žena, ktorá vysvetlila, že necháva svoje dieťa trochu vyplakať, alebo že svoje dvojročné dieťa, ktoré sa budí osemkrát v noci odnaúča od nočného dojčenia tak, že mu nedá prsník. Tieto ženy písali o svojich praktikách v štýle: Mám hrozné výčitky, celú noc kvôli tomu plačem a podobne. Chcela som, aby stretli niekoho, kto výčitky nemal a u koho to dopadlo dobre. Myslím, že sme veľmi spokojná trojrodinka. V Klube nastala búrlivá diskusia, na ktorú som ani nestihla zareagovať, pretože administrátorka blog stiahla. Vraj si nadháňam čítanosť a nereagujem na hádku láskavých, šťastných a naplnených bytostí – matiek. Naozaj sa mi nechcelo reagovať na často primitívne otázky typu: „A to nemôžete mať s mužom sex niekde inde, ako v spálni keď vyháňate dieťa do inej izby?“ – len som sa zamýšľala nad tým, či by mi autorka položila túto otázku aj zoči-voči keby ma videla na prvom stretnutí v živote. Z tej diskusie sršalo toľko opovrhnutia, negatívnej energie až agresivity, že nakoniec schvaľujem jej zastavenie.
Mať dieťa, pracovať, starať sa o všetkých doma a zostať pritom dobrou partnerkou je mimoriadne ťažké. Prečo si život ešte koreniť materinskou agresivitou? A kde sa to v tých ženách vlastne berie?
Založila som na Facebooku vlastnú skupinu, Neskokanky. Je klubom žien, ktoré sa stali matkami, ale nezbláznili sa z toho. Ak ste neskokanka a chcete sa s nami stretávať, požiadajte o členstvo. Možno to bude malá skupinka, ale príjemná, ľudská, neodsudzovačná, neagresívna.
