Mne nestačí môj už aj tak dosť komplikovaný život, nie, ja si ho musím ešte „okoreniť.“
A ten, kvôli ktorému si vyrábam tieto stavy sa iba tak mirnix – dirnix vrútil do môjho srdiečka a zatvoril dvere. Bez prípravy, bez upozornenia. Len tak. Ktosi mi raz povedal, že „len tak“ nie je nič. Všetko má svoju príčinu.
„Myslíš naňho často?“ spýtala sa ma kamoška.„Je často stále?“ odpovedala som.„Hm, ale tvoj frajer o tom nevie, že?“ pozrela na mňa takým zvláštnym pohľadom.„Veď to je problém. Netuší o tom a ja som v peknom prúseri,“ povzdychla som si.„Ozaj, keď vstupoval do tvojho srdca, upozornila si ho, nech sa pozrie, kde je východ, lebo to sa u teba strašne ťažko hľadá?“
Bože, prevrátila som oči. Ona ma má prečítanú od A po Z. Nenapadá ma nič, ako by som si mala dať do poriadku túto komplikovanú situáciu. „Keď mne je s ním strašne dobre, dokáže sa chovať v spoločnosti, nie je to typický „bratislavský chalan“, ktorý jazdí po meste 20 kilometrovou rýchlosťou a vykrikuje po babách na zastávke,“ snažila som sa objasniť situáciu.„Teraz som sa mohla presvedčiť, že náhody v živote neexistujú. Ja verím na osud.
„Niekto, alebo niečo“ to takto zariadil, ale prečo v nesprávny čas na nesprávnom mieste?“ „Konečne, keď mám pocit, že mi to s frajerom ako – tak klape, že by som mohla byť konečne šťastná, on si kľudne, s úsmevom na tvári vpochoduje do môjho života. A ja pochopím, že na svete existuje spriaznená duša,“ skonštatovala som. „Ale, ale,“ skočila mi do rečí kamoška.
„Ako to môžeš vedieť? Veď ho sotva poznáš, dúfam, že vo svojom veku nie si naivná.“ „Nie, nie som. Iba cítim, že mi vyhovuje na sto desať percent. Neviem to vysvetliť, nepoznám ten pocit, je to pre mňa niečo nové,“ povedala som.„Ja poviem začiatok vety, on ju bez rozmýšľania dokončí. A takto ma prekvapuje stále. A ja som každý deň už len krôčik od obrovskej priepasti,“ vystrašene som pozrela na kamarátku.
„Neviem, čo ti mám poradiť, aj tak si urobíš po svojom.“„Nechcem rady, nebudem to riešiť a časom sa uvidí,“ skonštatovala som. „Len nezabúdaj, že človek má iba jedny nervy, je to len otázka času. Taká „Hra kto to vydrží dlhšie. Či to prestane baviť teba alebo ich. A ešte niečo. Priprav sa na to, že jednému budeš musieť ublížiť,“ dodala.
Mala pravdu. Nerada ubližujem, radšej si to „vyžeriem“ sama. Niekto raz povedal. „Najväčší je ten blázon, ktorý si pred nosom zavrie dvere.“
Možno mal pravdu, a ja už nechcem pred žiadnou životnou situáciou zatvárať dvere. Či už bude komplikovaná, alebo jednoduchá ponechávam ich otvorené...
