„To nemyslíš vážne, čo ti šibe?“ skríkol do telefónu môj kamarát.
„Však ani nie ste nejako extra dlho spolu, prečo tak rýchlo? On ťa nabúchal, čo?“.
Tak pri tejto otázke som mala chuť zložiť mu telefón.
„Nie, nie som v tom, ja si ho chcem zobrať preto, že ho milujem a viem, že s ním chcem zostať.“Na to som počula iba hlasný ironický výsmech.
Nahnevala som sa.
„Počuj, nevolám ti preto, aby si mi to vyhováral, ale chcela som ti tú „radostnú udalosť“ iba oznámiť.“ povedala som sklamane.
„Jasne, jasne, sorry. Ale aj tak nechápem, si mladá, život máš pred sebou, tak načo si ho budeš kaziť?“ spýtal sa.
„Pozri, nemám ani čerstvých osemnásť a nevyrástla som tu zo včera na dnes, ako dubáčik. Proste som sa jedného dňa zobudila a vedela som, že to je to, čo chcem.“ odpovedala som.
„Fajn, to je všetko ok, ale kde máš záruku, že vám to vydrží?“ argumentoval.„Nemám.....to je pravda, ale to nemá nikto z nás, keď sa rozhodne pre taký krok. To vlastne nemáš nikdy a nikde. Keď niekoho stretneš, máš záruku, že je to ten pravý? Máš záruku, že ťa nikdy nesklame, nepodrazí a bude ti verný? To je blblosť. Nemáš nič, môžeš tomu len veriť a dúfať, že si sa rozhodol správne.Ja iba toľko, že to bude tretia aprílová sobota o piatej, aby si na to nezabudol a dúfam, že sa ukážeš aspoň na obrade.“ dodala som.
„Hm.....uvidíme.“
„Pozri, ozaj nemám chuť na to, aby si mi to vyhováral, poznáš ma, som blázon a keď sa pre niečo rozhodnem, nikto mi v tom nemôže zabrániť... Takže ak budeš chcieť, prídeš, ok?“ už som ozaj rezignovala a zložila telefón.
Prečo mám pocit, že mi to nikto nepraje? To ozaj musíme byť niekoľo sto rokov spolu, aby sme si potom povedali, že aha....tak už sme presvedčení, ideme sa zobrať? /Samozrejme nehovoriac o týždňovej známosti a rýchlom obrade v meste hriechov. To určite nie./
Neviem, či existuje nejaký „vzorec, alebo výpočet“ na to, aby sme vedeli, kedy je ten správny čas na toto rozhodnutie. Ja sa riadim mojimi starými rodičmi /mimochodom v novembri oslávil 50. výročie svadby/, ktorí mi povedali, že sa treba riadiť podľa srdiečka. A tiež mi povedali, že ak máme ostať spolu, máme to nechať na osud. On to zariadi...
Ale my sme sa s mojím skoromanželom rozhodli, že tomu osudu trošku dopomôžeme, stanovili si termín svadby a rozhodne „psychologické kecy, negatívne skúsenosti a názory nášho okolia“ nebudeme brať do úvahy.
Tak nám držte palce.......
