Mati?“ zakričal na mňa šéf.
„Počúvam“ zaklamala som.
„Dnes máme akciu, tridsať ľudí“ oznámil mi s úsmevom na tvári.
Zabehla mi káva, ktorú som pila.
„Prosím? Vy ste sa aj s prevádzkarom zbláznili? Však nemáme personál, ani obrusy na nastieranie /tie bežne nepoužívame/, ani celý inventár....teraz ste otvorili a už chcete robiť akcie? Je to nepremyslené a uvidíte, dopadne to zle...“ argumentovala som.
Neviem, prečo ma nepočúvali, aj tak vždy dojde na moje slová. Ale budiš.
„Neboj, ono to bude ok.“ povedal mi prevádzkar.
„Počúvaj, odkiaľ chceš zobrať všetko, čo potrebujeme? Si to veľmi jednoducho predstavuješ. Ja už nevládzem, celý týždeň tu makám, jak debil, snažím sa, aby sa ľudia cítili u nás dobre, ale ja som takisto iba človek, mám jedny nervy. Nehovoriac o tom, že ani ruky, ani nohy som nevyhrala v lotérií. Som unavená, rozumieš?“ vysvetľovala som mu.
„Ja viem, je to veľa takto sama robiť, ale prosím ťa, vydrž to. Ak sa podarí, tak cez víkend budeš mať voľno.“
Tak po tejto vete mi bolo do plaču......odišla som si radšej zapáliť.
„Mati, má na teba ešte jednu prosbu. Nemohla by si sa spýtať Juraja /priateľa/, či by ti nedošiel pomôcť? Samozrejme za odmenu. A či by sme sa s ním nemohli dohodnúť aj na ten inventár.....?“ spýtal sa s malou dušičkou.
„To je vtip, že?“
„Posíííííííím, prosíííííííííím, urob to pre nás.“ pílil mi uši.
Juri sa len zasmial a povedal, že takáto organizácia je nemožná. Ale nakoniec došiel. Nikdy ma v dôležitých veciach nenechal v štichu.
Nezostávalo nám nič iné, iba improvizovať. Bola to oslava narodenín. Ľudia nedošli celkom triezvi, pretože im stačila hodina a celá reštika spievala a okolím sa ozývala hlasná hudba. Už sa to prestalo podobať na kultivovanú zábavu, no po pravde mne to bolo celkom jedno. Vnímala som iba rinčanie skla, keď „hosťovi“ padol nechtiac pohár na zem. Začalo sa to podobať na veľké faux pas.
O pol druhej nadránom došiel známy, ktorý býva nad reštauráciou. /chudák/
Došiel sa sťažovať na hluk, a k nemu sa pridal jeho sused. Povedal, že už k nám v živote nepríde a keď sa to bude opakovať, zavolá policajtov.
Ubezpečila som ho, že to dáme tichšie, ale presvedčte tridsať opitých zákazníkov.
Takže za necelú hodinu k nám zavítali policajti. Majiteľova žena utekala pre doklady do auta a v tom si ju odchytil podgurážený oslávenec a začal jej nadávať, že je krava a prečo zavolala políciu....
Zrazu všetci stíchli, majiteľova žena naňho začala hystericky jačať a my sme sa iba nemo prizerali...
Policajti rozpustili „zábavu“. Chvalabohu, pomyslela som si.
Hostia sa poobliekali, vytackali sa von, a neodpustili si poznámku „Jdeme odtud, ty vole, tady to nemá žádnou úroveň, byli sme tady naposledy.....
Pozrela som na prevádzkara.
„Nič mi nehovor. Viem, mala si pravdu, bolo to veľké faux pas.“ povedal.
„Fajn, aspoň ma nabudúce budete počúvať.“
Tí hostia síce k nám už neprídu na kávu, ale aspoň si vedenie uvedomilo, že všetko nejde tak jednoducho, ako si mysleli a aj to, že nemôžeme mať všetko perfektné a sto percentné hneď prvý týždeň otvorenia...
