Lenže potom sa niečo zmenilo. Vlastne, vždy sa niečo zmenilo a to hlavne vtedy, keď som mu došla predstaviť nejakého môjho nádejného partnera. Posledné dva roky sa začal chovať divne. Poznali sme sa sedem rokov. Sedem rokov.
Potom to z neho vyliezlo....
Jedného dňa mi prišla od neho esemeska. „Dojdi do kaviarne, musíme sa porozprávať.“ Nechápala som, tak som sa obliekla a šla. Zľakla som sa, lebo tieto slová nikdy neveštia nič dobré. Cestou som rozmýšľala, čo sa mohlo stať.
„Ahoj, tak čo sa deje?“ spýtala som sa a chcela som mu dať privítaciu pusu na líce. Takú, čo sme si dávali miliónkrát. Odtiahol sa. Ops....
„Ahoj, sadni si, prosím ťa.“
Nechápala som. „No tak, to už vyklop, čo sa deje, vyľakal si ma.“ povedala som.
„Vieš“ začal. „Ja...ja ti to musím povedať....ja som sa do teba zamiloval, už dlhšiu dobu ťa neberiem, iba ako kamarátku.“ povedala jedným dychom.
Vypleštila som oči a začala som koktať.
„Čo si sa zbláznil? To snáď nemyslíš vážne....“ neveriacky som krútila hlavou.
Nechcela a neverila som tomu. Sedela som tam, ako bez duše, zahľadená do blba a nevedela som, čo mám povedať.
„Prosím ťa, nehnevaj sa, ale musel som ti to povedať.“ po dlhšej pauze sa zmohol na túto vetu. „Už sa ďalej nevládzem pretvarovať.“ dodal.
„Ja sa nehnevám.....len ma to strašne mrzí.“ Povedala som a nahrnuli sa mi do očí slzy. Videl ma plakať veľakrát, ale teraz to bolo zrazu iné. Vstala som a odišla.
Pamätám sa, že mrzlo. Dlho som sa prechádzala a rozmýšľala o tom, že mi skončil asi najkrajší kamarátsky vzťah, aký som vo svojom živote mala. Ozaj som tomu verila...
Potom som mu napísala list, v ktorom som mu vysvetlila, že nemožeme spolu fungovať, že ma to mrzí, že mu ďakujem za všetko, bla, bla, bla......poznáte to.
Nechceli sme sa spolu stretnúť. Ani jeden, ani druhý. Zbabelci..Cítila som sa zvláštne. Ľudia, ktorí sa stretávali dennodenne si teraz boli cudzejší, ako kedykoľvek predtým.
Nevideli sme sa rok. Náhodne sme sa stretli v našej kaviarni. Išla som tam po roku, on tiež. Náhoda? Osud? Vypili sme kávu, porozprávali sme sa, ale už to nebolo také ako predtým. A nikdy ani nebude....
Stratila som svoju spriaznenú dušu, zlomila mu srdce a ostala sama.
Život ide ďalej a ja dúfam, že sa niekdy objaví niekto, kto ma bude brať ako „kamarátku“....
