Vytočila som stodvanástku, povedala o čo sa jedná a povedali mi, že k nám niekoho pošlú.
A vtedy som si to uvedomila. Čo teraz? Čo keď sa niečo stane? Máme otvoriť? Čo keď tam nie je sám? Čo keď má zbraň? Vírili mi v hlave otázky. Zatiaľ, čo priateľ držal dvere, aby ich ten voľakto nevyvalil a kým sme čakali na políciu uvedomila som si, že som strašne neopatrná a nezodpovedná. Otváram dvere bez toho, že sa spýtam, kto je....ani do toho sprostého kukátka sa nepozrem.....Však sa mi to môže stať osudným. Prečo si to uvedomním, až keď sa stane niečo takéto?
Triasla som sa v kuchyni a premýšľala. Čo keby sa priateľovi niečo stalo? To by som neprežila. Skoro som vypadla z okna, ako som sa očami snažila pritiahnuť pozornosť policajtov, ktorí už konečne mierili na naše poschodie.Otvorili sme dvere.
ŠOK.
Stál tam mladík, asi 25 rokov, 170 cm, taká vyžla.....zjavne bol pod vplyvom omamných látok a alkoholu, alebo niečoho takého. Akonáhle nás zbadal, začal cúvať a vravieť, že on sa pomýlil, je právne nepostihnuteľný a podobné nezmylsly. Policajti si od nás vypýtali údaje, nasadili vyžle putá a odviezli ho.
Vydýchli sme si. Teda aspoň ja. Dvere boli prehnuté od kopancov, priateľove nervy tiekli prúdom a už som len z kuchyne počula „ja som taký debil, keby som vedel, že je to taký sopliak, zabijem je jeho....a pod.“
Snažila som sa ho ukľudniť, ale to nepomohlo.
Poobede sme zašli na políciu, aby sme sa informovali, ako to celé dopadlo.Povedali nám, že pred hodinou ho pustili, že bol mimo a že to je všetko, čo môžu pre nás urobiť. Tak sme sa im poďakovali.
Konali si len svoju povinnosť, to je fakt, s tým už nič nenarobíme.
Nakoniec sme si zistili vyžline údaje a aj to, kde býva....neviem síce, či sa s tým bude ešte niečo diať, uvidíme.
Nikomu neprajem zažiť niečo podobné....... Ale konečne som si uvedomila, že neubudne zo mňa, keď budem z času na čas o niečo opatrnejšia a obozretnejšia...
