Ahoj Mati, dnes to, čo ti dnes napíšem bude smutné....
Všetko prebieha ako zvyčajne. Ranné vstávanie. Raňajky. Lúčenie s priateľom, ktorý odchádza do práce skôr. Trocha chaosu v kúpeľni. A potom mi zazvoní telefón.
Môj Ex. Telefóny od ex nikdy neveštia nič dobré.
„Musím ti oznámiť smutnú správu. Filipova mamina včera umrela....Pichla ju včela. Zrejme na ne bola alergická...
“ Kŕčovito začínam plakať. Prečo práve ona??? Bola to tá najpohodovejšia žena, akú som poznala. Taká, čo zvládne všetky prekážky ľavou zadnou. Taká, čo vychová štyroch synov sama – bez manžela. Taká, čo nás vždy privíta lahodnou kávou a milým úsmevom.
Celý deň v práci sa mi tlačia do očí slzy. Zopárkrát vybehnem na záchod, aby som vyplakala svoj žiaľ. Snažím sa premôcť zo všetkých síl. Odosobniť sa. Čaká ma dlhá smena.
Po nekonečnom dni sa vlečiem domov. Utrápená a zničená. Cítim, že bude trvať veľmi dlho, kým sa zmierim s faktom, že Filipova maminka už nie je medzi nami. Pritúlim sa k priateľovi, ktorý ma mlčky objíme....
V telke akurát beží Jakubiskova „Tisícročná včela."
Povzdychnem si a zašepkám – „Prepni to, prosím....
“ P.S. Ešte mi prosím nevolaj, musím sa z toho spamätať, asi by som ti iba plakala so telefónu. Pa
Nahrnuli sa mi do očí slzy. Cestou do práce som rozmýšľala...O živote, o tom, aký je osud nevyspytateľný. O tom, že niekedy riešim úplné hlúposti a pointa mi uniká. O tom, že to nie je fér.
Spravila som si v robote kávu. Počula som, že niekto vošiel dnu. Nevidím ho.
„Ešte máme zatvorené.“ povedala som mrzuto.
Bol to môj frajer. Mal uplakané oči. Prišiel ku mne a silno ma objal. Zbledla som.
„Čo sa stalo?“ spýtala som sa.
„Láska, cica nám umrela“ povedal. „Viem, je to len mačka, ale bola sedemnásť rokov členom rodiny. Mne je to tak ľúto.“ dodal
Super, dve nádherné správy. Pritiskla som sa k nemu silnejšie . Nepovedala som nič. Ticho je niekedy malý zázrak.
Nenávidím takéto dni. Vtedy umiera aj kúsok zo mňa....
