Jedného dňa sa pri hradbách znenazdajky objavil princ. Celkom nenápadne chodil okolo vysokých stien. Kde tu zaklopal, inokedy múry iba pohladil. Pod týmito jemnými dotykmi sa steny začali pomaly meniť. Už neboli také nepreniknuteľné a ľudia za nimi začali vnímať, že na druhej strane sa nachádza niekto výnimočný. Rýchlo si zvykli na jeho prítomnosť, a keď sa od múrov vzdialil začal im chýbať. A potom sa princovi podarilo niečo, čo nikto pred ním nedokázal. Jedného dňa sa brány kráľovstva otvorili a ľudia dovolili princovi vstúpiť do svojho sveta. A s ním sa za hradby začal dostávať aj svet, ktorý ľudia dovtedy nepoznali. Ľudia počuli, ale nechceli vedieť, videli, ale netúžili poznať. A princ sa pýtal, rozprával a celkom nenápadne, že si to nikto ani nevšimol, donútil ľudí, ktorí sa dovtedy všetkému bránili, počúvať. A nielen to. Ľudia sa začali sami pýtať a hladať odpovede. Začali vnímať a cítiť a postupne sa odvážili vyjsť za hradby.
“Ako vzniká rosa? Sme vo vesmíre sami? Je tento náš svet naozaj ten najlepší? Ako žijú iní? Môžeme zachrániť svet?” Takéto a ďalšie otázky sa vznášali v kráľovstve. Ľudia boli zmätení. Veď nikdy nad takými vecami nerozmýšľali a boli šťastní. A teraz, keď poznávali, dostával sa im do duše zmätok. Už si neboli istí tým, čo je vlastne šťastie. Milovať a byť milovaný. Vedieť, poznať, žiť... Dovtedy si mysleli, že to robia.
Kým neprišiel princ obyvatelia kráľovstva život iba pozorovali, s princom sa ho naučili žiť. A vtedy princ zmizol. Nevedno či sa vybral zachaňovať iné kráľovstvá alebo sa chcel aspoň na chvíľu schovať pred prílišným žitím. Ľudia za ním žialili. Ale už nedriemali vo svojom vnútri, už prežívali, cítili, milovali. Boli zachránení!
