V šedinách ukrytá múdrosť
V skromne zariadenej kuchyni sedí na svojej „kanape“ starček. Tvár má poznačenú vráskami, ktoré však nepôsobia rušivo. Každá vráska predstavuje starosť o jedno z jeho šesť detí. Mozoľnaté ruky už dávno nie sú vrtké. Každý jeden mozoľ je mozoľom, ktorý bol darovaný z lásky k rodine.
Ktovie, o čom premýšľajú starčekove oči? Blúdia po izbe a padnú na jeho celoživotnú lásku, s ktorou prežil ťažký, ale zato krásny život. Už je to 55 rokov, čo si sľúbili lásku pri oltári...
Dnes sa môže popýšiť tým, že je 78 ročný dedko trinástich, ako on hovorí neposlušných, vnúčat. Päť z nich študuje na vysokej škole. Najstaršia vnučka má 26 a najmladší vnuk 13 rokov. Jeho tvár prezrádza spokojnosť.
Pozrie na mňa a prezradí: „Už som 18 rokov na dôchodku. Chcel by som byť pradedom, veď vek na to už mám!“ Pri otázke, ktoré z vnúčat mu robí najväčšiu radosť, sa prešibane zasmeje a diplomaticky odpovie: „Ešte som to nestihol vyhodnotiť...“
Ondrej Blažek z Korne si toho prežil veľa. Zažil jednu zo svetových vojen, SNP, jeho otec bol väzeň v koncentračnom tábore, ... I keď mnohé z jeho spomienok sú bolestivé, rád spomína a svoje zážitky rozpráva vnúčatám.
Kôpka popola
21. apríl 1940. Deväťročný Ondrejko si po vyčerpávajúcom dni líha do postele. Nie postele akú poznáme dnes. Spí na peci vo vreci. Je taký unavený, že si nezoblieka nohavice a vhupne do vreca oblečený. Celý deň vozil na kamenistú kysuckú zem hnoj, aby sa urodili aspoň ako také zemiaky.
V dome nie je sám. Spolu sním sú tam mama i otec, súrodenci. Najmladší trojročný Jožko spí v provýzornej kolíske vyrobenej z kusu zavesenej handry.
Ondejko spí. Zrazu nastala panika – dom horel. Všetci vybehli von, len malý Jožko ostal v kolíske. Matka pri panike naň zabudla. S desením sa vrhla späť do horiaceho domu a plačúceho Jožka vytiahla. Do opatery sa dostal k Ondrejkovi, vozil ho vo fúriku okolo domu. Ondrejko plakal pre horiaci dom, Jožko od bolesti. Skromný drevený domček, ktorého okná boli uteplené machom, horel ako papier. Kým prišli hasiči ostala z neho len kôpka popola.
Starosti rodičov sa však neskončili, ba naopak iba sa začali. Drobného Jožka bolo potrebné zaviesť k lekárovi. Bol v takom stave, že doktor Staneček skonštatoval, že je potrebný prevoz do nemocnice v Žiline. Tam nakoniec Jožko i zomrel. „Nevedeli sme, kde a ako ho pochovali. Nikto mu nikdy nebol na hrobe, nikto mu nedoniesol kytičku...“ smutne konštatuje, dnes už vráskami zdobený, dedo Ondrej.
Bola strašná bieda Ondrejkova matka chodila po žobraní. Mala na to aj príslušné úradné povolenie. Vyžobrala oblečenie, medzi ktorým bol aj kabát. Ten, šiel Ondrejkovi. Ako nanešťastie kabát bol dámsky a deti sa Ondrovi smiali. Tak ho mal Ondro oblečený prvý a poslednýkrát.
Po požiari sa Ondrej s rodinou presťahoval do rodného domu rodičov. Už na všetkých svätých sa sťahovali do izbice, ktorú otec horko-ťažko opravil. Jedna izba neponúkala veľa miesta. Na jednej posteli spala mama s otcom a dvaja súrodenci. Ondro ako tradične, dostal „fleka“ na peci. Ako na potvoru sa im otelila krava. Keďže vonku bola zima, malé teľa muselo byť s nimi v kuchyni, aby nezamrzlo.
Bez otca
15. augusta 1944 narukoval 36 – ročný Ondrov otec Ján na front do Kežmarku. Tak ostal Ondrejko sám so svojou matkou a ako najstarší syn suploval úlohu otca. Jeho otec bol medzičasom odvezený spolu s ostatnými vojakmi v nákladnom vlaku do koncentračného tábora v Rakúsku.
Boli to preň ťažké časy. Keď mali na obed fazuľovú polievku väzni si medzi sebou na prstoch ukazovali koľko fazúľ sa im pošťastilo dostať. Nevyzúvali sa, lebo sa báli, že sa už nedokážu obuť. Ján si medzi väzňami našiel pár priateľov. Jeden z nich vedel dobre po nemecky. Zohnali si mapu a zistili, že sú blízko Švajčiarska. Rozhodli sa, že ujdú – každý na vlastnú päsť. Švajčiarsko bolo obkolesené vysokými betónovými múrmi. Len čo sa dostali za ne, už nemecké psy po nich škriabali. Tam potom Ondrov otec strávil jeden mesiac. Keď sa chcel vrátiť domov, presviedčali ho, že Slovensko je celé zničené. Otcovské srdce sa však nedalo odradiť, veď v malej dedinke na Kysuciach naň čaká jeho rodina.
Keď prišiel do Bratislavy kúpil si pečenú kukuricu. Videli to Rusi a povedali mu: Čo to máš?“, keď ochutnali vyhodili mu to. Zobrali ho k nim, kde mu dali na tanier mäso, s ktorého takmer kvapkala krv. Ondrejovmu otcovi sa nechcelo veľmi jesť, lebo v taške mal kúpenú harmoniku. Bál sa, že mu ju zoberú.
Medzičasom sa Ondrej staral o matku a svojich súrodencov. Bol júl 1945, pre prostý kysucký ľud nebolo letom časom dovoleniek, lež práce na poliach. A tak aj Ondreja matka poslala na „borovky“ do Gronika (Vrch Predmier). Mama mu napiekla na cestu „osušky“, ktoré mu mali vystačiť. Lež ako každý chlapec i on prichystané jedlo zjedol za prvou zákrutou. Na „borovkach“ sa stretol s bratrancami. Tí boli vyzbrojení muníciou. Náboje hádzali do ohňa. Doma mali schované granáty pod povalom. Pre Ondra to bolo vzácne on také nikdy nemal.
Na „borovkach“ sa zdržal tri dni. Keď sa vracal domov bol vyzbrojený. V kapsách mal kamene. S chlapcami z Predmiera sa totiž nemali veľmi v láske. Ako nanešťastie ich stretol. „Kybeľ s borovkami som ´praštil´ na zem a ´tresk!´ po hlave - jednému i druhému provokatérovi z Predmera!“, zo zápalom v hlase prezrádza dedo Ondrej a pokračuje so smiechom: „A neskôr jeden z tých chalanov bol môj svat – Černák.“
Ako tak kráčal domov kričali naň ženy: „A ty kade chodíš?! Otca máš doma!“
Aj v ťažkých časoch treba drať školské lavice
Malý Ondrej si vážil možnosť vzdelávať sa. V škole patril medzi šikovné deti, ktoré sa všetko rýchlo naučili. Bol natoľko poctivý, že počas choroby, keď nemohol chodiť do školy. Musela mama chodiť k spolužiakom po úlohy.
Ráno, než išiel do školy vyhnal kravy na lúku a krížom cez ňu utekal do školy. Raz sa stalo, že počas vytrvalých dažďov sa rieka vyliala a nebolo možné dostať sa na druhú stranu. Ondro sa rozhodol, že rieku prebrodí. Strhol ho prúd a len tak-tak, sa zachytil na druhom brehu. Do školy prišiel načas, ale celý premočený. Keď ho videl učiteľ – poslal ho domov.
Na Kysuciach bola v tom čase veľká bieda. Celý chlieb vtedy stál štyri koruny. Kostolník Rudinský videl, že Ondrej by rád niečo zjedol, preto ho posielal do obchodu, aby kúpil chlieb. Ondro vedel, že sa to vyplatí, lebo kostolník nemal zuby a kôrku z chleba nemal čím hrýzť, a tak Ondro ako odmenu za nákup dostával práve ju.
Počas Ondrových študentských rokov sa do školy chodilo poväčšine len počas zimy. Ostatné mesiace deti pomáhali rodičom pri gazdovke. Aby však nemuseli chodiť do školy bolo potrebné, aby mali povolenie. Preto i Ondrej bol mamou vyslaný do Turzovky k pani Dlhopolčekovej, aby mu napísala žiadosť, ale hanbil sa. Napísal si žiadosť sám. Mal ísť do posledného ročníka. Mame však povedal, že žiadosť písala pani Dlhopolčeková. Bál sa, že keby prišla negatívna odpoveď – dostal by.
Onedlho prišla úradná obálka, v ktorej bolo: „Počas poľnohospodárskych prác nemusí ísť do školy.“ Od samej radosti povedal mame pravdu o žiadosti.
Ondrej teda pomáhal na poli. V horách pásol cudzie svine, aby ich nezhabali vojaci. Do školy chodil len počas zimných mesiacov. Keď na vojnu narukoval učiteľ Andrej Sokol – zastupoval učiteľa. „Ja som sa totiž učil dosť dobre“, prezradil skromne dedo Ondrej. Ako zastupujúci učiteľ bol veľmi prísny. „Robil zo seba frajera!“ znenazdajky vstupuje do rozprávania babka, manželka deda Ondreja.
V júni na konci školského roka Ondrej pracoval na poli. Nezaujímalo ho, že je vysvedčenie. Veď prečo by aj malo? Do školy chodil len pár mesiacov, nemôže ho predsa dostať. Odrazu preň prišli spolužiaci – „Ondrej, poď si po vysvedčenia, pán učiteľ ťa volajú!“
Vďaka tomu, že sa počas vojny, dokázal postarať o mamu a súrodencov ho otec, ako zásluhu, dal do učenia za krajčíra vo Frýdku. Ondro zvyknutý doma na modlitbu si v cudzom svete nezvykol a po štrnástich dňoch z učenia odišiel. Nevzdal sa úplne. Krajčírom sa skutočne stal. Vyučil sa u Šimáka v Turzovke.
Dnes si vedie súkromný archív
Dedo Ondrej Blažek z Korne je múdry človek. Nepotrebuje vysokú školu, a predsa má mnoho titulov. Je dobrý otec, manžel, dedo, spolupracovník – je to jednoducho dobrý človek, ktorý je vzorom pre svoje deti i vnúčatá.
Medzi jeho záľuby patrí vystrihovanie nekrológov svojich známych, priateľov, ... „Keď vidím, že je tam môj dobrý kolega, vystrihnem ho,“ prezrádza. Okrem nekrológov si vystrihuje aj články, ktoré publikuje jeho vnučka. Má vytvorený taký súkromný archív. Články sú usporiadané chronologicky a rozdelené v obálkach podľa tém...
Dedo Ondrej už netúži po nových veciach. Praje si len zdravie pre svoje deti a vnúčatá. Je to veľký človek.
