Pohodlne sa usadíme do kresla. Mohli by sme si dať kávu, ale kvôli prípadnému odberu krvi si nedáme nič a čakáme. Na dverách skontrolujeme ordinačné hodiny. O siedmej príprava ambulancie a od ôsmej až do dvanástej ordinačné hodiny, potom pol hodinky na obed a asi do pätnástej opäť ordinačné hodiny.
Prešla siedma hodina. Čakáreň je plná nervóznych chorých ľudí. Vydýchaný vzduch nevnímame, pretože sme tak nefetovaný cudzími výparmi, že je nám všetko jedno. Okolo ôsmej príde sestrička. Nie je zadychčaná - vraj ide včas. O pol hodinky zavolá prvých ľudí, ktorí prišli „len“ na odber. Tí už pomaly zelení od hladu poslušne kráčajú aj traja naraz k sestričke. Okolo pol desiatej dorazí aj doktor. Hurá!
Ubehne pol hodina, keď sestrička víťazoslávne otvorí dvere a zakričí: „Prví traja!“
Samozrejme, že do miestnosti pre sestričku sa nahrnie minimálne desať ľudí. Sestrička rozdáva karty pričom spomína rodinné anamnézy - lekárske tajomstvo je fuč. Niekoľkým „dobrovoľníkom“ zmeria tlak a výsledok prezradí všetkým, aby si svoje hodnoty mohli porovnať - lekárske tajomstvo je fuč. Pani kyprejších tvarov skonštatuje: „Od čoho môžeš mať ty tak vysoký tlak?! Veď si ešte mladá!“ Pripojí sa pán v rokoch: „To je z toho, že len pred počítačom sedia!“
A tak kompletne poučený čakáme, kedy sa dostaneme na radu. Vtom zaklope pani, ktorá „len“ prezentuje nové lieky. Ako ich moderne nazývame - dílerka - bez vysvetlenia ide k lekárovi, kde sa zdrží pol hodinu a niekedy aj viac.
Medzitým pacienti preberajú svoje symptómy a určujú si diagnózy. Sestrička popritom zatelefonuje dcére či spravila skúšku a občas poradí nejaké lieky, ktoré by mohli zabrať.
Juchúúú, konečne sa dostanete na radu! Lekár sa na vás znudene pozrie a spýta sa: „Čo si prajete?“ Akoby sme my všetci boli lekári a vedeli čo potrebujeme. V skratke mu povieme čo nás trápi a on - bez vyšetrenia napíše - „dýchanie zostrené, dutiny voľné, ...“ Poviete si: „Super, môj lekár je lepší ako Dr. House, nepotrebuje ani fonendoskop.“ V tom vás napadne diagnóza, ktorú vám povedali ostatní pacienti, kým ste čakali pri sestričke. Lekár súhlasí a skonštatuje, že takúto chorobu mal aj on a bolo to príšerné. Predpíše vám lieky a konečne idete domov. Tešíte sa, že vás neposlal k žiadnemu odborníkovi - lebo to by ste sa zdržali ešte viac.
Za vami počujete hlas: „Sestra, som unavený na dnes to bol posledný pacient!“ Ručičky na hodinách ukazujú pól dvanástej. V mysli si len poviete: „ Dúfam, že moje dieťa bude raz lekárom...“
V lekárni zistíte, že lieky, ktoré ste dostali nemôžete ako alergik na penicilín užívať. V tom vás schytí zlosť a kúpite si voľnopredajný liek. Pobalíte stan a poberiete sa domov s tlakom, ktorý by nezaznamenal žiaden tlakomer a chuťou napísať sťažnosť na Lekársku komoru. Avšak, čo ak by ste v budúcnosti potrebovali predpísať kvapky do nosa?
