Spomínam si, že v jednom filme, Zámek v Čechách, hraběnka povedala svojmu sluhovi, že ak bude sentimentálna, tak ju má zastaviť tým, že povie nejaké sprosté slovo. Keď nastane takáto situácia, tak sluha povie - „ho*no“ - a hraběnka s hlbokou pokorou poďakuje.
A preto: „Ho*no!“ Netreba byť zbytočne sentimentálny a vo svojej úbohosti sa utiekať do predstáv, ktoré sa len ťažko stanú skutočnosťou. Snívanie je niekedy pekné, ale i nebezpečné. Ak nebudem vedieť rozlíšiť, čo si len predstavujem a čo je skutočnosť, kto ma potom vyslobodí? Budem chodiacou karikatúrou, ktorá zabáva svoje okolie? Alebo večným dieťaťom, ktoré bude pôsobiť ako človek s bohatou fantáziou?
Vo svojom vysnívanom svete sa možno budem cítiť šťastnou, ale či to bude skutočné šťastie to mi nikto nezaručí. „Haló, môžete mi niekto ručiť šťastím?“ Ktovie, či by reklama na pôžičku šťastia bola úspešná? Možno by mi niekto šťastie i predal?
A čo je vlastne šťastie? Šťastím je to, keď sa ráno zobudím a v novinách nenájdem svoj nekrológ. Šťastie je to, keď otvorím chladničku a je tam niečo pod zub. Šťastie je to, že mi neprší na hlavu. Šťastie je to, že si mám kde uvariť kávu. Šťastie je to, keď mám vlastnú zubnú kefku. Šťastím je i to, keď na záchode je toaletný papier. Páni, toľko šťastia a to som nemusela chodiť ďaleko! A ja som si myslela, že som nešťastná?! Potom sme asi všetci šťastnými.
Sme šťastní, že máme mier. Sme šťastní, že sa máme kde vzdelávať. Sme šťastní, že stále rastieme. Sme šťastní, že máme jeden druhého. Sme šťastní, že vieme milovať. Ach, veď mi sme sami o sebe šťastím. A predsa sa tvárime dôležito a nešťastne....
Večne nespokojní, mračiaci a bručiaci homo sapiens internetikus. Dosť bolo slnka! Hlúpe slnko! Všetko je na nič! Kašlem na všetko! Nič nemá zmysel! A ty na tom slnku, čo sa smeješ?! Provokuješ azda? Nevidíš, že zo životom bojujem?! Že len seba milujem? Že Boh už ku mne nerozpráva? Že uschnutá som ako tráva? Jáj, ty sentimentálne pracuješ... A preto: „Ho*no!“
