Za oknom sa trblieta hmla. Čas od času vidno ako vypľuje človeka a potom ho nemilosrdne pohltí a už ho niet. Ide to tak stále dookola. Stovky ľudí sa nechávajú požierať a vypľúvať. Tvária sa normálne. Akoby si ani neuvedomovali, že sa tlačia vnútrom hmly.
Stáva sa, že človek zablúdi. To je vtedy, keď je hmla smotanovobiela a na prechod ňou si človek nevystačí sám. V nej človek nevidí ani svetielka. Potrebuje pomocnú ruku. Hrdinu záchrancu, ktorý sa nebojí napáchnuť hmlou. Bludného chytí za ruku, počičíka, privinie a za ruku vyvedie von. K životu. K radosti. K ceste, na ktorej nevládne smotanovobiela kráľovná.
To je pravý záchranca. Nechal sa zožrať, napáchol, zašpinil sa. Pomohol. Stekajúci vosk jeho dušu neizoloval. A on nezostal sedieť a pozorovať hmlu zo svojej ulity.
