Raz však spravím prevrat! Vyjdem na piedestál a budem kričať. A možno ma rozdrapí. Čo ma poteší, lebo jednotlivé dielce môjho tela zasiahnu okolostojacich.
A tu zrazu si uvedomujeme, že si nevážime chvíle, kedy máme priateľov vedľa seba a môžeme sa im vyrozprávať. Zvykli sme si na falošné priateľstvá, po novom nazývané Facebookové a zanevreli sme na tie skutočné, a preto sa teraz cítime ako uväznení v imaginárnom poli spoločnosti.
Chytiť priateľa za ruku, podstrčiť mu vankúš pod zadok, keď padá, uštedriť mu ranu, keď sa mýli či venovať mu objatie, keď je smutný. Ako málo sme zabudli držať spolu.
Sentimentálne reči nikoho nebavia. Raz som vás požiadala, aby ste mi vždy, keď budem sentimentálna povedali „hovno!“ A prečo nič nepočujem? Tak aspoň do mňa hoďte kameňom! Aby som prišla na iné myšlienky. Utápať sa vo vlastných predstavách dokonalosti niekedy škodí. Možno nie niekedy, ale vždy to škodí.
Snažím sa, snažím sa, snažím sa, no nie vždy mi to vychádza. Utápam sa v predstave ako by bolo všetko pekné a dokonalé, keby sme sa aspoň trošku zmenili. Ale v čom je chyba?
Možno práve v tom, že nehľadám, respektíve neuskutočňujem zmenu sama na sebe. Rečí ako koza bobkov, ale reálne sa vrhnúť na premenu seba a postupne sveta sa nechce. Som/sme pohodlní. Tváriť sa nezainteresovane je ľahšie a nebolí to. Ľahšia cesta nie je vždy tá lepšia. Preto dnes idem meniť svet. Aspoň dnes. Aspoň sa o to pokúsim. Hoďte do mňa kameňom, ak na to zabudnem!
