Keď počas ticha vo mne prehovára vnútorný hlas, často v myšlienkach končím pri svojich priateľoch. Keď sa radujú, tak sa radujem s nimi. Keď plačú, tak plačem s nimi. Je krásne, keď v zlých časoch stoja mlčky pri mne a dodávajú mi nádej. Keď im môžem dôverovať, že odo mňa neutečú.
Niekedy však príde chvíľa, kedy je potrebné dať priateľovi zbohom. Nie srdcom, ale miestom. Cesty sa rozchádzajú, no priateľstvo ostáva. Jeden môj dobrý priateľ ma naučil, že Boh nerobí nezmyselné veci. Stačí len dôverovať.
Priateľstvo nie je para, ktorá sa vyparí a už si nikto nespomenie. Priateľstvo je vzťah, je to stav, kedy sa srdcia dvoch ľudí držia za ruky a navzájom sa hladia. Pri ozajstnom priateľstve sa na srdci priateľov zanechá stopa po hladení, ktorá ostane. Cesty sa rozchádzajú, no priateľstvo ostáva.
Najťažšie je priateľovi povedať: „Zbohom, maj sa krásne!“ Objať sa a dokázať sa pustiť. Zamávať na rozlúčku. A pozerať sa ako mizne v diaľke.
Táto ťažká chvíľa je veľmi dôležitá. Lebo každé jedno stretnutie bude silnejšie ako rozlúčka. Cesty sa rozchádzajú, no priateľstvo ostáva. Navždy. Na večnosť.
Možno budem kričať. Možno budem plakať noci a dni. A možno zoškriabem stenu nechtami, ale mám nádej a dôveru. Nezabudnem ja, nezabudne priateľ. Boh sa o nás stará. Kto mu dôveruje, nemá sa čoho báť. (Ako hovorieva môj priateľ: "Se nepos.r!")
vášeň
Mám ťa rád.
Kto povedal to prvý?
Ty či ja?
Spolu.
A predsa bez teba.
Boh sa pozerá.
A potichu nás prosí.
Modlí sa.
Kto odpovie mu za nás?
Len láska, ktorú stvoril
Ona nás, verná, obháji.
Odená v čiernom talári
raz vydá o nás svedectvo.
Daj, nech pred tebou obstojí.
(brat šavol)
PS: Ja to bez toho klišé neviem... Ale naučím sa!
