Premýšľam. V živote stretávame veľa ľudí. Niektorých si všimneme zbežne, niektorí nám niečo dajú, niektorým zasa dáme niečo my a sú tu i takí, ktorí nás okúzlia silne a dlho. A potom ich odchod spôsobuje hlboké rany.
Niekto múdri raz povedal, že ak sa prestane vo vzťahu komunikovať, vzťah sa nerozvíja a už vzniknuté spojovacie laná sa rozpadnú.
Mám tušenie, že je to ako pri Alzheimerovej chorobe. Aj pri nej človek zabúda. Vytrácajú sa mu spojivá medzi neurónmi a tie už spolu nevedia komunikovať. Umierajú.
Tak je to aj s nami ľuďmi. Priatelia sa často opúšťajú. Nemyslím náročky, ale vtedy, keď sa ich životné cesty prirodzené rozídu. Je zbytočné sa pýtať: „Zavolať? Nezavolať? Zavolať? Nezavolať?“, pretože ak to nespravím tu a teraz možno ani ten na druhej strane to nespraví a celý vzťah sa naruší.
Komunikácia alebo malý náznak záujmu o druhého človeka dokážu oživiť takmer zničené. Lebo ak ona vymizne, tak vymizne vzťah. Najlepší priateľ sa stane cudzím človekom a dobré spomienky ostanú len do nenávratna hodenými príhodami. Všetko bude temné a smutné. Už sa vzťah nebude podobať na jarnú rozkvitnutú lúku, kde kvety a včely žijú vo vzájomnej symbióze. Bude to ako pustatina, kde sa kanáliky privádzajúce vlahu vzoprú a vysušia zem.
Spoločné hlášky, zážitky, šibalstvá, nehody,... všetko bude minulosťou, ktorá nebude mať adresáta. Prestať komunikovať s priateľom je ako priniesť Alzheimera do vzťahu. A každá choroba spôsobuje bolesť a tie najvážnejšie aj to najhoršie - smrť. Ťažkú vyprahnutú a smutnú smrť.
