Tak či onak plač pomáha. Pomáha uvoľniť napätie. Skvapalnený smútok, skvapalnená radosť. Čím viac plačeme, tým sme krajší. Aj to sa o plači hovorieva. Plač pozná každý. Plačú deti, plačú ženy a dokonca plačú aj muži.
Na to, že ženy plačú sme si zvykli. Ženy majú zástery a za ne schovávajú slová, no slzami, vzácnymi perlami, tieto zástery kropia, aby boli pevnejšie a viac uniesli. Preto Boh vložil do oka ženy mnoho sĺz.
No muži sú tí, ktorí sa radi schovávajú keď plačú. Plačú v tichosti a tajne, no o to intenzívnejšie. Muži majú silnú hruď, mocné ruky a postoj ochranára, ale vo svojom vnútri sú deťmi čakajúcimi na pohladenie. Muži nie sú stroje a bezcitné bytosti. To len my sme si ich takých vymysleli. Sú silní, no vedia byť aj jemní a citliví, keď je to potrebné.
Niektorí muži, tí menej múdri, sa nechajú plačom a žiaľom udusiť. Tí, viac múdri, sa oň podelia. Vyplačú svoj žiaľ, nechajú si pohladiť dušu a zrazu si uvedomia, že sa cítia oslobodení a ľahší.
Vďaka za každú slzu, ktorú pred ženou uroní muž. Najvyššia pocta, ktorá je prejavom najväčšej dôvery. A žena si takéto chvíle cení. Hlboko si ich skryje do srdca a mlčky plače s mužom, aby sa necítil sám. Aby vedel, že nikdy nie je sám. Aby vedel, že žena sa nezľakne a neutečie...
Ten kto plače nie je zbabelý, zbabelý je ten, kto sa mu smeje.
