Všetci sme rovnakí. Nemáme si čo vyčítať. Aj my sa radi predstavujeme v pozitívach a neradi podávame demisiu čipkovanej prikrývke. Máme strach, aby náhodou neprišiel prievan a neukázal smeti. Ale aj smeti sú našou súčasťou. Často sú to hnijúce a zapáchajúce mršiny, ktoré už i pri malom vetríku narobia riadny smrad. A vtedy „frnk“ a igelitové vrecko lieta po zemi.
Priznávam sa. Aj mňa rozčuľuje, keď mi niekto strhne môj čipkovaný závoj. Niekedy ani netreba veľkú námahu. Vtedy škriabem, kričím, zúrim, revem, kopem, hádžem sa o zem, rozbíjam, nadávam, blížim druhým, pľujem, ukazujem prstom, rozdrapujem sa, ...
„Puk!“ Urvalo ma! Čipkované prádlo spadlo. Som odhalená. Dobre priznávam sa. Ani ja nie som najlepšia. Som narcis. A tiež som protivná. Dobre, dobre, som aj egoista a zapácham. Čo mám spraviť?! Mám sa hodiť o zem a rozbiť sa?! Alebo si mám zo seba ironicky uťahovať?!
Igelitové vrecko preletelo okolo okna. Pod balkónom kopa smetí. Brigáda! Je to namáhavé a človek sa upotí, zašpiní, ale premôže sám seba. Nech príde už jar. Aj vietor sa môže pobaviť, veď igelitové vrecko zo zatvoreného kontajnera nevyletí. Je zabudnuté a pripravené na recykláciu, aby sa z neho stalo niečo nové, niečo dobré a potrebné.
