- „Mami, Mami!“ kričí desaťročný Ďuro na svoju maminu.
- „Čo sa deje, Ďuri?“ zvedavo sa spýtala mama.
- „Idem von. Potrebujem 4€. Chcem sa ísť hrať s Hanou z Vyšného Konca... na dospelých. Vieš, mami, dnes už to nie je ako kedysi, keď ste sa hrali také primitívne veci ako naháňačka či skrývačka. Dnes sa hráme moderne. Hráme sa na sex.
Vďaka vám dospelým, už nemáme problém s ochranou. Nakoľko v predaji sú nové kondómy veľkosti XXS a všetko drží tam kde má.
A predstav si mami, ani Hana, ani Jana, ani Marienka, ani tá ryšavá s pehami na nose – nemôžem si spomenúť ako sa volá ....., no ešte žiadna sa nesťažovala. Vraj so mnou je to vždy iné. Ich mamky hovoria, že som asi po ockovi.
A vieš čo mi minule povedala Zuza?! Vraj, že s takým soplošom ako som ja nebude nič mať. Že ten pán, čo býva oproti je oveľa milší a jemnejší a pozornejší ako som ja. „Pche!“ Mám taký pocit, že Zuza morálne upadla! Veď ktorá by dobrovoľne a s takou radosťou ako ona išla za starým chlapom?!
Minule som sa zamýšľal, aké ste to museli mať nudné detstvo. Žiaden sex! Veď to je nepredstaviteľné! Ako ste to mohli vydržať? Ešteže sme nezaostali vo vývoji ako tí, ´pánbožkári´, ktorí žijú izolovane. Niekedy mi ich bolo ľúto, že si nemôžu užívať života naplno, že nevedia čo je to pravá radosť... Ale teraz už nie! Už som pochopil o čo im ide. Chcú, aby boli všetci ako primitívi! Neskutočné!
Nechápem ako môžu chcieť od ľudí, aby si neuspokojovali svoje prirodzené túžby. A počul som, že nemôžu ísť ani na interupciu! Vraj to nie je prerušenie, ale vražda. Lenže keby to bola vražda isto by to nebolo dovolené. A vieš si predstaviť, čo by to znamenalo pre nás? Veď Hana, by už mala tri deti a to si neviem predstaviť. Je to smiešne! Akoby dvanásťročná stíhala chodiť aj do školy, aj do družiny a ešte aj kočíkovať. Neskutočné!
A vieš o tom, že tí ´pánbožkári´ majú medzi sebou aj takých zvráskavených ľudí. Hovoria im starí rodičia. Sú im len na obtiaž! Každý deň sa o nich musia starať. Je to neekonomické a brzdí ich to v rozvoji. Doteraz som nepochopil, prečo im nezaplatia rýchlu a bezbolestnú smrť? Veď je to také jednoduché.... Sú morálne upadnutí!
Mami? Tak ja idem, lebo už to tlačí! Ahoj!“
Buchli dvere a malého Ďura nebolo.
Zazvonil zvonec a sebadeštruktívnej spoločnosti bol definitívny koniec.
