Som unesená ako rýchlo sa zmenila, a ešte stále mení, tvár môjho rodného mesta. Námestie Juraja Thurzu, alebo skôr námestíčko, ale zato s wifi! To je úžasné! Ocenili to najmä mladí. Teraz „facebookujú“ bez prestania. Sú spokojní, lebo môžu bezstarostne žiť svoje kybernetické životy, a pritom sa tváriť nesmierne šťastne. Ale je tu aj druhá strana mince. Na lavičke, ktorá sa stala privátnou, sedí otrhaný, smradľavý a opitý muž. Pod lavičkou sú obaly z „aktimelu“, ktorý teraz pôsobí v jeho útrobách. Vypadá staro, no jeho dátum narodenia sa s výzorom nezhoduje.
Prečo asi takto skončil? Bolo snáď jeho životným snom spávať na ulici?
Jeden môj priateľ raz napísal: „Nikto nezačne piť s tým, že chce skončiť ako alkoholik. Nikto nezačne drogovať s tým, že chce skončiť ako narkoman. Nikto nedokáže úprimne pomôcť a pochopiť, ak nedostane milosť, aby mu pomohli a pochopili ho.“
Pán na lavičke je otrieskaný životom a alkoholom. Možno i pre chorobu tohto sveta - egoizmu. Možno potreboval len trochu pomôcť, možno ho stačilo objať prv, ako sa načiahol pre prvú fľašu alkoholu. Prv, ako spečatil a odsúdil svoj život. Dnes mu už nikto nepomôže. Po prvé preto, že nikto alkoholikovi nechce pomôcť a po druhé on si na svoje „aktimelové“ opojenie už zvykol. Teraz ho ani nikto neobjíme, veď kto by dobrovoľne objímal smradľavého, pocikaného a opitého chlapíka? Priznám sa, že i ja mám nato slabý žalúdok a navyše som slaboch.
Nuž, navonok chceme byť všetci krásni a obdivovaní, ale vnútri nám to niekedy poriadne zapácha. Tak ako aj mesto navonok sa skrášľuje, no jeho politika môže byť špinavá...
Slnko svieti. Dosť bolo filozofovania! Treba si vychutnať posledné lúče teplého slnka. Idem ďalej. Idem sa pozrieť ako sa nám skrášľuje mesto.
