Myslela som si, že režiséri a scenáristi sa už natoľko vyčerpali, že sfilmovali všetky možné druhy trapasov. Očividne som sa mýlila. Pomýliť si pánske a dámske záchody nie je až také strašné. Ale pomýliť si ich v deň konkurzu do zamestnania vo finančnej firme, kde všetci muži chodia v oblekoch a aj kravaty sa zdravia „dobrý deň“, je dosť husté.
Sediac na záchode s lakťami na kolenách a s kropajami potu na čele čakať a čakať kým sa páni konečne odpracú by som nepriala zažiť ani najväčšiemu nepriateľovi. Človek by sa divil koľko rôznych zvukov môže počuť na pánskych záchodoch. Niektoré pripomínajúci jemný vánok iné hrmot hromu.
Našťastie už tečie voda, umývajú sa ruky a je ticho. Och, nie! V tom ďalší pán, ktorý si potrebuje odskočiť. „Prosím, nech nezaklope, prosím, nech nezaklope!“ Znie mi v hlave hlas a pomaly sa odriekavajú slová Otčenášu . Zhaslo svetlo, buchli dvere! Teraz alebo nikdy!
Pomaly otváram dvere. Nikde nikoho, chvalabohu. Ako raketa vystrelím na chodbu a už ma nie je. Nič sa nestalo. Nikto nič nevidel (ani ja nie). A s úsmevom Američana si podávam ruku so svojim šéfom, s ktorým som už mala česť. Kde inde ako na záchode...
