Už dávno nie som malé dievčatko, ktoré rozmýšľa len nad rozprávkovými svetmi. Už nie som drobec, ktorý robí anjelov do snehu. Už nie som škvŕňa s nevinnými očami. Už dávno nie som malá Martinka s vrkočmi vo vlasoch. Skutočne? Alebo sa opäť snažím nahovoriť si to čo nie som? Snažím.
Mráz ma už objíma. Bez milosti si ma pritisol k tvári a nechce ma pustiť. Je čas povedať si pravdu. Už nie som malé dievčatko, ale rozprávky mám rada. Ani drobec nie som, ale anjelov robievam stále. Tiež viem pozerať nevinnými očami. A s vrkočmi vo vlasoch pripomínam indiánku. Ale vyrástla som.
Nechcem sa meniť, ale zmenila som sa. Už nerozumiem maminým rečiam a nechápem otcove gestá. Snáď som sa len nezmenila k horšiemu?! Alebo ešte nechápem dospelých? Či nevážim si ich starostlivosť o mňa? Nevidím snáď mozoľnaté ruky, ktoré mi dávali všetko čo som chcela? Či spyšnela som natoľko, že neviem počúvať ich hlas? Hlas, ktorý ma roky utišoval, keď som plakala?
No teraz akosi nezaberá. Som sama. Priatelia sú tiež doma. Je ich len pár. Aj jedna ruka by stačila. Vzbúrim sa a spravím revolúciu! Som tu dole, Bože, čo ma nepočuješ?! Nevidíš, že je mi ťažko?! Ako mi toto môžeš robiť?!
Výčitka za výčitkou ide mi mysľou. Odpusť, mám to ťažké. Nesmej sa mi! Ja nie som dokonalá a ani nikdy nebudem! Chcem svet, v ktorom by mali všetci kvety vo vlasoch a kakali by motýle. Bože, už sa nesmej toľko! Nevidíš, že o chvíľu ma rozdrapí?!
Mráz mi vniká do topánok. Dosť bolo filozofovania.
Je ticho. Ja som sama. A Boh ku mne prehovára. „Čo si Maťka, čo si dokázala?“
