Ja som totiž takúto situáciu zažila na vlastnej koži. Náš internát, je vybavený spoločnými sprchami, toaletami, no a na nešťastie i spoločnými chladničkami. Na tom by nič zlé nebolo, ibaže potraviny, nakúpené vo veľkom obchodnom dome oproti škole, majú nožičky. Naozaj. Večer som si starostlivo zabalila raňajky a s pokojom na duši som ich odniesla do spoločnej chladničky. Celú noc som sa tešila na super raňajky, ktoré ma mali čakať. Ráno ledva vlečúc moje ospalé a vyhladované telo po dlhej studenej chodbe k chladničke, mysliac na chuť mojich milovaných raňajok, prišlo rýchle vytriezvenie.
Kde sú moje vytúžené raňajky?! Namiesto nich pozeralo na mňa len prázdne miesto na poličke. Prezrela som všetko od mraziaka až po motor. Moje raňajky boli beznádejne fuč.
Prvá možnosť je, že raňajky sa jednoducho postavili na vlastné a vybrali sa na vandrovku, je dosť nepravdepodobná, ale pri miestom ovzduší by som sa nečudovala. Po druhé, zjedla som ich sama v čase námesačnosti, alebo po tretie zjedla mi ich chladnička.
Prípad som vyriešila svojsky. Od inkriminovaného času používam na uskladnenie potravín okno. Lenže...
Lenže toto riešenie dalo príležitosť holubom, aby sa pripravili na krutú zimu. Nenažrané hnusné holuby mi počas noci zjedli maslo, jogurt, ba pustili sa i do banána. To bol už vrchol! Od rozčúlenia som zabudla i na hlad a išla som radšej na prednášku.
Preto nebuďte prekvapení, ak na potulkách po internáte zablúdite do kuchyne a na chladničke bude nálepka hlásajúca: „Kde je moja šunka!“ A ako pohrozím holubom? Tak to ešte neviem, ale na Vianoce mám sľúbenú vzduchovku...
