Ako každý ležiaci pacient i ja som využila služby nášho zdravotníctva. Prepravu sanitným vozidlom do nemocnice. V to osudné ráno mi pred domom zastavila nadštandardne vybavená sanitka. Až mi sánka padla dole. Už pri prvom kontakte s lôžkom som vedela, že ma čaká zážitok ako sviňa! Zatuchnuté deky vôňou zďaleka nepripomínali modrého zajaca z reklamy a masážne vibrovanie lôžka by závidel nejeden nadšenec športovej masáže spojenej s akupunktúrou. O funkčných bezpečnostných pásoch nemôže byť ani reči. Také dačo je v sanitkách zbytočný artikel, keďže svoju vysokú bezpečnosť zaručuje priamo ministerstvo zdravotníctva. Fundovanosť šoféra prezradilo naštartovanie. Ako správny gentleman sa chcel postarať o môj panoramatický výhľad na prebúdzajúci sa deň, a tak nechal dvere na sanitke otvorené. Až môj zdesený krik, ktorý jasne odmietal túto romantiku, presvedčil vodiča, aby zastal a panorámu stopol.
Napokon sme vyštartovali. Slovenská správa ciest by sa mala zamyslieť nad frekvenciou výmoľov. Ale chápem, že aj ležiacim pacientom chcú dopriať ten pocit prekrvenia a adrenalínu. Počas cesty som sa držala zubami nechtami. Očami som sa zapierala do stropu, aby som nevypadla. Zastavovali sme každú chvíľu a vždy niekto pristúpil. Bála som sa, aby šofér nevystúpil a nenechal riadiť nejakého pacienta. Veta: „Nevidela som, že ležíte..“, zaznela práve vo chvíli, kedy moju hlavu a jej zadok delilo pár milimetrov. Nevedela som, že stuchnutá deka má vlastnosť neviditeľného plášťa Harryho Pottera.
Poriadne vymasírovaná som prišla do nemocnice, kde asi po ôsmich hodinách som sa vybavila a čakala ma cesta späť. Pre istotu som radšej nič nejedla, lebo vomitus nebol ďaleko. (Pozn. autora: vomitus latinské označenie pre vracanie)
Cesta späť začala rovnako romanticky ako cesta tam. V sanitke sa vybila baterka. Juchú! Najskôr šofér nadávajúc vyskočil zo sanitky, magicky ju trikrát obišiel a keď ani potom nenaštartoval, tak poveril moju mamu, ktorá bola ako môj sprievod, o pomoc. Žieňa, vážiace menej ako vrece zemiakov roztláčalo sanitku. Aj tu vodič skontroloval výšku obrubníkov. Pri tomto manévri mi ani oči zaborené do stropu nepomohli udržať sa na lôžku. Našťastie zemská príťažlivosť zabezpečila, že po vyletení do vzduchu som dopadla naspäť. Od bolesti som videla všetkých svätých. Aspoň mám mystický zážitok viacej.
A že sa naše zdravotníctvo skutočne stará o zdravý pohyb nielen pacientov, ale aj sprievodu svedčí fakt, že mama za sanitkou utekala a naskakovala za jazdy. V zdravom tele zdravý duch.
Domov sme nakoniec dorazili. So všetkými zubami a celými rebrami. Aj kolesá ostali štyri. Nechcela by som byť však v koži pacientov, ktorí nás čakali v inej nemocnici a boli vybavení o niekoľko hodín skôr ako ja. Od piatej hodiny ráno do devätnástej toho bolo naozaj dosť.
PS: Jedno pozitívum to má. Za tento vzrušujúci zážitok som neplatila ani cent.
