Povedzme si pravdu, nie je to ľahké žiť s niečím takýmto. Neustále vyhodnocovanie, analyzovanie situácie, ktorá prišla, prichádza alebo príde, je dosť vyčerpávajúce a kradne drahocenný čas a nervy.. Zbieranie informácií, zhromažďovanie pocitov a snaha vysvetliť si ich čo najsprávnejšie. Len tak sa môžem dopracovať k výsledku, ktorým má byť uistenie sa, že to, čo práve robím a to, čo práve cítim je to správne. Že moja práca nie je zbytočná, aj keď sú dni, keď pochybujem o svojom zdravom úsudku, že som sa práve do tohto businessu pustila. Že moje schopnosti sú dostačujúce, aby som mohla v živote niečo dosiahnuť. A že môj vzťah sa vyvíja tak, ako sa má.
Anyway, vzťahy sú vždy to, čo budem rozoberať najviac a čo mi do konca života bude vŕtať hlavou. Keď sa mi podarilo zbaviť nálepky single a úspešne som zakotvila v reálnom vzťahu s reálnym mužom, zisťujem, že to nie je vždy len med lízať. Aj keď sme spolu šťastní, máme sa o čom rozprávať, smejeme sa rovnakým vtipom, máme radi rovnaké filmy a dokonca aj tie prsty na nohách máme podobné, nie vždy sme na jednej vlne. Vlastne mám pocit, že moja vlna sa občas vymkne priemeru a je znej riadne tsunami. Príde z ničoho nič, zaútočí, chvíľu vyčíňa a znova sa tíško odplaví. Za sebou zanechá len zdesených ľudí a spúšť. Dôvod príchodu je rozpačitý. Raz je to pohľad na okoloidúcu sukničku vo veľkosti opaska, inokedy chirurgom obdarenú blondínku v televíznej show. Malý impulz dokáže rozvíriť hladinu pokojného spolužitia a zavŕta sa mi do hlavy ako červík. A potom nerobím nič iné, len premýšľam nad tým, či sa mu tie slečny skutočne páčia a prečo je vlastne so mnou, keď mám s nimi spoločné iba písmeno F v občianskom. A on, neveriacky civiac striedavo na mňa a striedavo na dvadsiatich futbalistov pobehujúcich za tou jednou malou loptou, si kladie v duchu tú istú otázku. Takže ako je to v skutočnosti? Nahovárame si to my alebo je na našich pocitoch aj trochu pravdy? Skutočne chodia muži s blondínkami, ale berú si brunetky? Nezabudol niekto v tomto porekadle dodať, že kvôli ďalším blondínkam sa rozvádzajú?
Istota. Je to také zvláštne slovo, také nepolapiteľné a možno aj utopistické. Veď môže niekto povedať, že si je stopercentne istý, že ho žena nepodvádza? Že si je stopercentne istý svojimi schopnosťami? Že toto je ten partner na celý život? Hľadáme záchytné body, ktoré nám potvrdia naše tušenie a túžbu po úspechu. Chcem tým povedať, že robíme čokoľvek, aby sme sa ubezpečili, že všetko dobre dopadne. Uzatvárame životnú poistku, poistku domácnosti, dokonca aj psa. Študujeme na dvoch vysokých školách, v peňaženke nosíme radšej o desať Eur viac, na dovolenku si pribalíme aj nejaký ten sveter, veď čo ak by sa ochladilo. Snažíme sa vyhnúť nečakaným zvratom a urobiť maximum, aby všetko skončilo šťastným koncom. Rovnako vo vzťahoch sa snažíme robiť kompromisy, variť večere, piecť koláče a vysávať častejšie, ako keď sme žili s kamoškou. Budujeme si reputáciu, ukazujeme sa z tej lepšej strany. Dokonca pri výbere oblečenia myslíme na to, či sa mu tieto šaty budú páčiť, aj keď povedzme si na rovinu, jemu je to úplne jedno. A to všetko len preto, aby sme si ho poistili aj do budúcnosti. Aby zabudol na tie zvodné hostesky, ktoré stretol pred rokmi. Aby zabudol na chyby, ktoré máme, na povrchné reči o kolegyniach a drahých kabelkách. Aby v nás videl iba to dobré a uvedomil si, že aj keď bývame žiarlivé, náladové, nafúkané, urážlivé, panovačné a nad mieru ctižiadostivé, predsa len sa kvôli nemu a jeho láske snažíme nájsť stratenú rovnováhu a vrátiť sa nohami na zem. Pretože napriek všetkému, čo sa nám odohráva v hlave pri analýze pocitov a vyhodnotení získaných poznatkov, prídu chvíle, v ktorých aj bez slov pocítime a uveríme, že s nami do budúcnosti počíta.
Preto si občas myslím, že garancie a záruky môžu byť dvojsečnou zbraňou. Nie všetko sa dá totiž poistiť. V niektorých situáciách by sme mali radšej nechať rieku plynúť a len sem-tam zabrať veslom.
