Raz, dva, tri, len zasa nepovedz nejaký trápny komentár, netvár sa premúdrelo a proste ho oslň svojou osobnosťou. A samozrejme tým sexi outfitom, ktorý si s kamoškou vyberala zhruba 2 dni. Usmial sa, zabralo to. Vyplatilo sa dôverovať šiestemu zmyslu, ktorý tvrdil, že tieto stresy za to stoja. Druhé rande, tretie, štvrté, už sa ani neoplatí počítať. Motýle po celom tele, veľké aj malé, babôčky admirál aj generál. Naše ruky sa dotkli, nebolo to náhodou, skutočne zovrel moju kostrbatú ruku v jeho mocnej dlani. Je toto ten okamih? Je toto tá chvíľa, ktorú si treba vryť do pamäte? U každého je to iné, ale u mňa je toto ten prejav. Bozky, spoločné noci, hodiny rozprávania sa o živote, minulosti a prítomnosti, bývalých láskach a zatajených bokovkách sú krokom vpred, ale pre mňa je práve dotyk jeho ruky signálom. Tým signálom, že sa nehráme na „ozvem sa ti a vidíme sa, skočíme niekam na drink". Ani na „najprv ťa ohúrim výkonom motora môjho auta a potom ti ukážem, aký motor mám ja". Tu sa už pokúšame o niečo iné. Sme naladení na rovnakej vlne, obaja smer Ulica šťastných párikov, ktoré spolu vydržia dlhšie ako len do sobotného rána.
Spoločné dni a víkendy, spoznávačky s kamarátmi, odkrytie tajných miest, na ktoré nedopatrením narazíme. Nejaké tie trápne chvíľky a prezradené historky o pocikaných plienkach a nociach naložených v alkohole. V hlave počujem hudbu a mám chuť spievať a tancovať. A aj keď mi to nikdy príliš nešlo, v tejto scéne som ja tá hviezda večera, ktorá svojim lovesongom ohúri celú sálu a rozplače zdrvené, odložené ženy bažiace po chvíli romantiky. Because love is in the air...
Je to ono, to, čo som chcela. To, o čom som písala a čo sme rozoberali s kamarátkami, kamarátmi, ktorí nemohli robiť nič viac, len si myslieť, že potrebujem poriadneho chlapa, aby ma tľapol po zadku a vyplnil mi čas, ktorý by som inak mrhala na blbosti, teda písanie článkov o neschopnosti mužov a zvláštnom správaní žien.
Keď je všetko také pekné, ružové a cukríkové ako čivava Paris Hilton, prečo mi v hlave bliká tá kontrolka? Mám zatiahnutú ručnú brzdu a na tej sa teda jazdí dosť blbo. Prečo si stále myslím, že sa moja rozprávka behom minúty zmení? Že si v jednom okamihu uvedomí, že tá nová kolegyňa je predsa lepšia ako ja. Že tá nová suseda je vyššia ako ja. Že tá baba stojaca koketne na zastávke v šortkách vyžadujúcich zbrojný pas je krajšia ako ja. Že sa jedného krásneho dňa otočí na opätku a povie mi „bolo to fajn, ale sme príliš odlišní/ nezaslúžim si ťa/ nevyznám sa v sebe/ mám krízu osobnosti, ale s tebou to nemá nič spoločné". A o týždeň ho stretnem s vysokou kozatou opak mňa- kočkou sŕkajúc milkshake z jedného pohára a doťahujúc sa o jednu špagetu ako Lady a Tramp.
Otvorím oči a stále vidím nejaké prekážky. Celá ja. Keď je nebo modré viac ako dva týždne, začnem pochybovať. Veď toto sa mne bežne nedeje. Veď ja nie som tá narodená pod šťastnou hviezdou, o ktorej by mohli napísať telenovelu. Tak zasa len konštruujem teórie a hodnotím a analyzujem a snažím sa vymyslieť milión dôvodov, prečo by radšej nebol so mnou. Myslel to tak, ako to povedal, alebo to povedal, ale myslel pri tom na niečo iné? Nehovorí to len zo slušnosti?
Tá kontrolka mi bude v hlave blikať ešte nejakú tú chvíľu. Ale pomaly zoslabne. Keď sa mu zahľadím do očí, pochopím, že teraz to nesmiem pokaziť. Pretože mám ďalšiu šancu uveriť, že nie všetci chlapi sú rovnakí a že jeden okamih môže zmeniť celý život. Len sa treba postaviť v správnom čase na správne miesto a nie vyčkávať pri tom istom bare.
