Keď už v tak bežných veciach ako je každodenný život sme takí rozdielni, prečo sa vôbec čudujeme, že sa líšime v názoroch na život, postojoch, vnímaní reality? Prečo vlastne očakávame, že niekto, kto je od prírody nastavený na úplne iný chodníček, sa bude správať a rozmýšľať ako my? Keby sme si uvedomili a akceptovali tieto odlišnosti, nebol by život jednoduchší?
Poznáte to, idú Vianoce. Beháme po preplnených nákupných centrách, hľadáme, čo by sa tomu druhému páčilo, vyberáme vhodnú farbu, dĺžku, šírku, výšku, vzor. Keď sa nám konečne niečo zapáči a vieme si toho svojho v danej veci predstaviť, ako vždy nemajú vhodnú veľkosť, alebo na cenovke omylom pripísali o nulu navyše. Zohľadniť pri výbere darčekov svoje vlastné preferencie a preferencie toho druhého býva niekedy boj na dlhé lakte. Ale čo by sme pre vyvoleného neurobili? Keď si následne muž našich snov nájde pod stromčekom (podľa nás) darček snov, nie vždy sa odrazí nadšenie na jeho tvári. Krátke rukávy, divoký vzor, zasa pásiky...Muž sa nebojí povedať, že by radšej tričko bez límčeka a koňa na srdci, že by namiesto kockovaného pyžama prijal voľné tepláky. A čo urobíme my? Cítime sa dotknuté, odmietnuté a neschopné uspokojiť vlastného muža. Robíme z jeho úprimnosti vedu, aj keď práve úprimnosť za každých okolností od neho žiadame už niekoľko rokov. Prečo to proste nehodíme za hlavu a netešíme sa z toho, že sa nebojí povedať svoj názor? Možno práve preto, že sme si už zvykli ako slušné dievčatá poďakovať za každý dar a v kútiku duše sa vždy snažíme vytvoriť si aké také sympatie k tej pletenej veste, papučiam, voňavke. Pretože také sme. Určite nie všetky, ale väčšina z nás sa snaží neskaziť tomu druhému radosť a oceniť jeho úmysel. Aby sme mu urobili radosť. Nehovorím, že je to zlý alebo dobrý prístup, ale mali by sme sa vžiť aj do kože toho druhého a nie ho hneď zavrhnúť.
Ľúbiť, milovať. Toto slovo povyšuje vzťah na celkom inú úroveň. Je to ďalšia méta po „je mi s tebou dobre", „milujem večery s tebou", „mám ťa rád". Niektorí považujú vyslovenie magického „ľúbim ťa" za míľnik vo vzťahu. Čo sa stalo pre „ľúbim ťa" sa vraj nepočíta. My ženy zväčša čakáme na to, kým sa muž vysloví prvý. Pri každom dlhšom pohľade do očí čakáme so zatajeným dychom. A on potom povie, že mám pod okom kúsok špirály.
Ani za nič to nepovieme prvé, veď v Cosmopolitane sa píše, že by sme ho mohli odplašiť. Takže keď to príde, sme z toho celé preč a prehrávame si v mysli tento moment stále dokola. Naopak, taký muž nesplieta okolo tohto vyjadrenia žiadne konšpiračné teórie a vysloví sa, keď to tak cíti. Vďaka Bohu nemajú muži svoju verziu Cosmopolitanu, lebo by sme sa doťahovali do aleluja. My ženy cítime potrebu povedať toto slovo ešte minimálne stokrát, a očakávame ho s istou frekvenciou aj od našich partnerov. Keď sa nemajú k činu, tak ich podpichujeme, že či nás už neľúbia, keď nám to tak dlho nepovedali... Muži na druhej strane neuvažujú rovnako a riadia sa heslom, že žena predsa musí cítiť, že ju ľúbim, načo by som to stále opakoval? A nemajú tak trochu pravdu? Nech za nás radšej hovoria skutky, než prázdne reči. Ale občas by ste nám to povedať predsa len mohli J
Rozdiely. Rozdielne vnímanie reality, iné nastavenie pocitov, vyjadrovanie a životné postoje. To všetko nás rozdeľuje a spája. Jin a jang. Muž a žena. Sme rozdielni, ale to nás vlastne spája. Hľadáme toho druhého, aby sme vyvážili seba samého. Veď tie nekonečné doťahovačky sú predsa korením života a každého vzťahu. Keď chcete niekoho, ako ste vy, ostaňte sám. Nikto taký totiž neexistuje.
