Hovorí sa, všetko zlé je na niečo dobré. O tom, že to skutočne platí, sa presvedčíme, až keď to dobré príde. Keď si uvedomíme, že vyhadzov z jednej práce znamená nové možnosti. Otvorenie ďalších dvier. Prejavenie nových schopností, nečakaných záujmov. O tom, na čo všetko je dobrý taký rozchod písať nechcem. Veď denne počúvam, že mám vlastne šťastie, že sa to nestalo o pol roka. Že mám určite vo hviezdach vyrytého nejakého iného princa na bielom koni. Že tento si ma nevážil a nezaslúžil. A podobné chlácholivé vety, ktoré môj rozum prijíma, akceptuje, dokonca im rozumie. Ale moje vnútro sa celé trasie a protestuje. Napriek všetkým hádkam, rozdielom, problémom, som si predsa len myslela, že som našla partnera na celý život. Že spolu budeme chodiť na rodinné oslavy, zariaďovať obývačku, vyberať dovolenku. Že si pred oltárom povieme áno a v jeho očiach uvidím ten pohľad, ktorý má každý hollywoodsky fešák v romantických filmoch. Jednoducho som uverila, že toto je ono. Zbrane dole, obavy za hlavu. Plnými dúškami do života! Veď čo by sa už mohlo pokaziť? Aký iný dôkaz lásky potrebujem?
Zložila som zbrane, obranné jednotky som prepustila a vztýčila som bielu vlajku. Mier. Už nechce bojovať, nechcem podozrievať, veď nemám dôvod! Už nemusím strážiť svoje územie, veď sme v tom spolu. Partneri. Navždy. Dvaja ľudia žijúci v jednom byte. Deň čo deň. Spiaci v jednej posteli. Noc čo noc. So spoločnými témami a myšlienkami. S rovnakými chuťami. Naladení na jednej vlne. A zrazu je to preč, ako tých zopár košiel, ktoré viseli na mojom vešiaku. Ako tie topánky tlačiace sa v záplave mojich lodičiek. Bez slova, bez zbohom, bez pohľadu. A ostala mi len tá melódia, ktorá ma sužuje a ktorú dúfam raz vymením za niečo viac pozitívne...Ale život ide ďalej. Otriasť sa a hor sa do ďalšieho hľadania! Veď nádej umiera posledná.
Alebo už umrela?
