A tak som svoju jedinú detskú spriaznenú dušu stratila. Ktovie, či by sme si k sebe vedeli nájsť cestu aj dnes, v dospelosti. Teraz, keď už riešime iné problémy ako céčka a drahokamy. Teraz, keď už od muža očakávam viac ako len tortičky z piesku. To ma privádza k otázke, či by sme sa vedeli vrátiť do detských čias a zasa byť jeden pre druhého tým druhým „ja". Kamarátom na život a na smrť. Aj keď sme každý z iného cesta...
Častá otázka v psychologických testoch - existuje priateľstvo medzi mužom a ženou? Nemyslím také to „ahoj, ako sa máš, a ako sa má tvoja žena?". Myslím priateľstvo, ktoré vznikne bez vedľajších úmyslov, bez narážiek, túžob a očákavaní. Také, v ktorom môžu obaja zúčastnení povedať, že ich k tomu druhému nepriťahuje nič viac len spoločné záujmy a ani raz si toho druhého nepredstavili bez trička. Také, aké majú medzi sebou dve kamarátky zo strednej školy. Alebo spoluhráči z futbalového tímu. Čiže žiadne úsmevy, dvojzmyselné pohľady a kučeravé myšlienky. Takže existuje alebo je to len mýtus, ktorý si tlačíme do hlavy keď si nechceme priznať pravdu?
Nech premýšľam akokoľvek, za 24 rokov môjho nie síce fantastického, ale určite nie nudného života, som nespoznala žiadneho muža-kamaráta, ktorý by sa so mnou kamošil len preto, že som fajn. Jasné, že na začiatku to tak vyzerá. Zistíte, že pozeráte rovnaké filmy. alebo počúvate rovnakú hudbu. Svet je ťažkým miestom pre život, tak prečo si ho nespríjemniť spriaznenou dušou? Ale keď po desiatich kávičkách začne chalan zisťovať, ako to vlastne je s tým mojím bývalým, súčasným, budúcim...A či nepôjdeme spolu na výlet, na dovolenku, na kraj sveta a pritom sa na mňa pozerá tým pohľadom, ktorý nasvedčuje viac, v ktorom sa odzrkadľuje nádej. Zažila som aj takého, ktorý sa ma snažil presvedčiť, že od priateľstva k láske je skutočne už len krôčik a to, že ma nepriťahuje nie je vôbec zásadný problém a časom si zvyknem. Veď my sa už hádame ako manželia, tak prečo do toho neskočiť? Čo viac od vzťahu očakávať, hm?
A ruku na srdce, pre nás ženy je práve stratégia priateľstva niekedy záchranným kolesom. Zistíme, aký šport robí. Začneme nenápadne chodiť do jeho posilky, veď nevadí že je na druhom konci mesta, prechádzka je súčasťou tréningu. Úplnou náhodou na seba narazíme v preplnenom nočnom podniku, v autobuse, cestou do galérie, na jeho ulici, pod jeho oknom a pred jeho kanceláriou...Týmito malými indíciami sa predstavíme ako super milé a zábavné kamošky, ktoré nesedia ako bežné frajerky doma pred Lets dance a ich jedinou zábavou je kávičkovanie v nákupnom centre, ale majú skutočné záľuby, najlepšie rovnaké ako spomínaný jedinec. A skôr než si chlapec spočíta dve a dve, už ho máme v pasci.
Moja mama povedala, kamarát taky rád. A keďže mamička má vždy pravdu, nepredpokladám, že tentokrát by sa mýlila. Nevinné kamarátstvo so sexi prsatou kolegyňou zrejme neznačí nič iné, ako opatrné otváranie zadných dvierok. Dlhé hodiny strávené nad knihami so spolužiačkou mimo skúškového obdobia asi nesignalizujú túžbu po vedomostiach. Dvesto brušákov a tristo klikov pod vedením vypracovaného trénera ešte nemusia znamenať, že sa chcem stať Miss Fitness. Skúsenosti ukazujú, že muži a ženy sú biologicky nastavení tak, aby sa navzájom priťahovali a zabezpečili prežitie nášho rodu. Či chceme alebo nie, či už podvedome alebo vedome, k druhému pohlaviu nás ťahá niečo viac ako len chuť kamarátiť sa. Ak by to tak nebolo, prečo skôr nadviažem kontakt s fešákom s bielymi zubami ako s okuliarnikom s fľakom na svetri? Prečo si muž skôr zapamätá slečnu s výzorom Adriany Lima a zaradí ju do kategórie „kamoška" ako bacuľku s nepodareným melírom? Prečo ide na obed s dvoma dlhovlasými a dlhonohými manažérkami namiesto kolegu z kancelárie?
Kým neuvidím, neuverím. Alebo ešte lepšie, kým nezažijem. Preto gratulujem tým, ktorí majú to šťastie a ich kamarát z druhého brehu od nich neočakáva nič viac, len bezbrehé priateľstvo. Alebo sa nikdy nad touto otázkou nemuseli zamýšľať. Best friends forever.
