V poslednej dobe si čím ďalej tým viac uvedomujem, aké sú naše pohlavia neskutočne odlišné. Sú skutočne muži z Marsu a ženy z Venuše alebo je to len trik ako predať milióny výtlačkov kníh, ktoré vám aj tak nič nepovedia a sú dobré akurát tak v zime do krbu?
Tak sa na to pozrime zo ženskej strany, bohužiaľ je to jediná strana, z ktorej to viem hodnoverne posúdiť. Kým žena je neustále citovo otvorená, hľadajúca lásku ako z romantického filmu, muž chodí po svete realisticky a nekompromisne zaujatý skutočnými okolnosťami deja, ktoré nie sú ovplyvnené žvástami z časopisov alebo seriálov.
Muž nerieši a to je asi jeden zo základných rozdielov, ktorý pravdepodobne neodstránime, ale ani sa s ním nezmierime.
Čo robí každá žena po prvom rande? Rozoberá na kávičke s kamoškami každé jedno jeho slovo a gesto a úpenlivo premýšľa, čo také strašné sa mu mohlo stať, že nezavolal. Zrazil ho autobus? Vybitý mobil? Zahraničný klienti, ktorí ho zavliekli do pofidérnej štvrte a nútia ho piť s nimi tuzemský alkohol až do poslednej kvapky? Má doma manželku, 3 deti, zlatého retrievera a milenku v zálohe? Prečo nemôže mať každý chlap rovnako ako blúzka na krku vysačku s informáciami o zložení, výrobcovi, cene, závadách, prípadne výhodnej akcii? To by nám určite uľahčilo život a ušetrilo nervy, aj čokoládu v skrinke nad chladničkou.
Naopak taký muž zhodnotí rande slovami typu „v pohode" alebo „film bol dobrý, ale nabudúce si musím dať viac pukancov". Vôbec ho netrápi, či to, čo jeho spoločníčka povedala, myslela skutočne tak, ako to povedala, alebo tým chcela povedať niečo úplne iné. Určite nepripravuje smsku, ktorú sa rozhodne poslať, pol hodinu po porade s kamoškou z práce, sestrou, mamou a spolužiačkou a po vypočutí si nezaujatého názoru odborníka opačného pohlavia. Neanalyzuje každý detail, od správne zvolených topánok, cez dostatočne veľký výstrih až po uhrančivý spaľujúci pohľad, ktorý namiesto „som anjel s diablom v tele" hovorí „tlačia ma lodičky a v tých pančuchách už neobsedím".
Tak rada by som sa mýlila a zistila, že aj chlap visí celý deň na telefóne a poskočí vždy, keď mobil zapípa. Že stojí hodinu pred zrkadlom a cvičí si ten správny smiech. Že si v duchu opakuje témy, ktorých sa držať a vymazáva trápne historky z kamarátovej oslavy narodenín. A že sa skutočne teší na to rande, i keď vie, že na druhý deň bude znova riešiť tie isté záležitosti ako naposledy.
Takže sú muži skutočne biela a ženy čierna? Alebo existujú aj šedé (ale myslím výlučne heterosexuálne) výnimky? Oplatí sa zisťovať, či existuje cesta do druhého tábora alebo je lepšie postaviť stan a nadobro zapáliť oheň tam, kde nás život usídlil a nesnažiť sa pochopiť tých druhých? A ak by sme boli rovnakí, bol by život ešte zaujímavý?
