Človek sa nazýva človekom, pretože robí chyby... malé, či veľké, ale robí ich. Aj ja som pár urobila... Naposledy jednu v decembri.... Hovorí sa, že od kamarátstva je iba krok k láske a od lásky iba krok k nenávisti. Dopĺňam túto informáciu, že od lásky iba krok naspäť ku kamarátstvu.
Počúvam dokola dve pesničky... a pri tých textoch mi došla jedna vec... Ja sa predsa nemusím báť povedať, že mám niekoho rada, že niekoho chcem, že po niekom túžim, že sa na niekoho rada pozerám....
A čo to má spoločné s Továrňou na sny? VŠETKO!!! Pokiaľ nepovieme svoje pocity v slovách alebo ich nezhmotníme v činoch, potom sa v továrni nebude nič vyrábať. A ja chcem sny... chcem veľa snov... aby sa stali skutočnosťou.
Mala som pár nápadov, chcela som ísť na Strečno, chcela som ísť na výlet do Bratislavy. Aj som mala s kým, ale pokazila som to. Čím? Práve zlým snom. Urobila som chybu, za ktorú sa platí. A chcela by som dostať druhú šancu.
Každé ráno som vo vlaku stretávala jedného človeka. Bol to pekný mladý muž, možno by niekto povedal, že jednoducho obyčajný chalan. To áno, obyčajne neobyčajný... jednoducho SEN. A čo osud nechcel? Začala som si s ním písať cez internet. Prvé slovíčka boli nesmelé, až detské... A potom sme si začali písať o snoch. Ja som chcela ísť na hrad,na výlet do Bratislavy... A jemu sa to páčilo.
Ešte stále by som chcela ísť na výlet... s ním... Zmenila som prácu a už ráno nechodím vlakom a už ho nestretávam. Chýba mi. Nevedela som povedať mu to. Neviem mu to stále povedať. Ale chcela by som....
Chcela by som povedať... že viem mať rada, že chcem mať rada, práve jeho, pretože je tak neobyčajne obyčajný....
Chcem vo svojej Továrni na sny vyrábať vyznania, prechádzky v prírode, opaľovanie sa v tráve, výlety do Bratislavy, na hrady... fotenie stromov a oblakov... Chcem vyrábať sny s tým chlapcom z vlaku... Odpustíš mi chybu??
