Môj nudný život sa začal meniť v tú chvíľu, keď sa mi začala lepiť smola na päty. Na vlastnej koži som pocítila známu frázu, že človek si neváži to, čo má... začne si to vážiť až keď to stratí. Či už sú to veci, alebo aj nehmotné javy, udalosti.. city.
A čo keď to stratíme??Je nám ľúto?? Plačeme?? Ja osobne plačem... vyplavia sa škodlivé látky z tela a malo by nám byť lepšie. Potvrdzujem, len je ťažké potom taký prúd špinavých sĺz zastaviť . Zrazu sa vali a my nevieme kedy prestať. Prichádza známa formulka: Môžeš si za to sám.
Čo robiť keď nám je zle? Mne by stačilo objatie... celkom obyčajné objatie... také kamarátske, také úprimné. Proste objatie.
Svet je plný škaredých vecí... Vecí, ktoré ubližujú, ĽUDÍ, ktorí vedia ubližovať... a nielen slovami, ale častokrát aj mlčaním.
Ak niečo cítime, povedzme to!! Je také ťažké povedať pravdu? Je také ťažké dať srdce na dlaň?
