Do čerta! Bielyanjel. Ani sa nepohol z toho miesta, kde zaparkoval. Ako sa vlastne hýbe?Veď kapotu pri kolese má už skoro hrdzavú, štartuje veľmi ťažkoa rozpoznám ho, aj keby som bola hluchá, že sa chystá preč. Áno, bielyanjel. Tak a už mám toho dosť! Veľmi sa rozčuľujem, lebo stále zabúda.Vybehnem z bytu a bosá skáčem dolu po schodoch. Dve dlhé, dve krátkezaklopania.
„ No, tak daj semzošit a ja padám!“
„Moment, ani čau minepovieš?“
Zamračím sa, veď smesa už dnes videli. Skúmam ho pohľadom, ale on sa tvári presne tak, ako keďotvoril dvere. Vôbec ho nezaujíma, že je pol desiatej a ja neviem nazajtrajšiu písomku ani Ň. Načo som mu ten zošit dávala? Stavím sa, že je na tomtak isto, ako ja.
„Moja zlatá, ešte somsa nestihol do toho ani pozrieť a predpokladám, že ty si sa zase nemala dočoho pozerať. Tak sme na tom rovnako.“
To som užnepredýchala. Dupla som si a letela hore ako strela. To je zlý sen! Ja žeby som mala dostať guľu z písomky?! Nemôžem ísť do školy, veď nič neviem.A ak som aj niečo vedela, zabudla som to v tu ranu, ako mi tooznámil. Hm, ale na druhej strane, urobila by som mu radosť, keby som neprišla.Kamarát – nekamarát, radosť nebude.
Ráno celá dolámaná,opuchnutá a bez nálady navlečiem na seba nohavice, sveter, beriem bundu,ruksak a jablko a už sa veziem dolu výťahom.
„No čau!“
Fíha, on má tú drzosťčakať tu na mňa. Radosť nebude, takže sa snažím vyzerať ako tie cencúle na jehoaute.
„Čau! Tak ako?“
„No, ja som sa neučil,lebo som ten zošit stratil a nechcel so ti to včera povedať, lebo, ako ťapoznám, uštedrila by si mi medzi dverami poriadne zaucho.“
Cúvol a čakal namoju reakciu.
„ Dobre si tipoval,ale dnes nemám náladu biť ťa. Porozmýšľaj skôr nad tým, z čoho sa budemučiť!“
„Hm? To neviem. Alevšak ma nezabiješ?“
„Nie! A švihaj,lebo prídeme navyše aj neskoro.“
Cesta do školy jekľukatá. Kopce hore, dolu, do toho ľad, sneh a moja nemotornosť. Ideme cezhoru, je to skratka. Stratili sme veľa času bľabotaním pred panelákom. No,nehovorím? Šmýkam sa a letím dozadu, kde sa za mnou snaží vyšplhať on. Dofrasa! Potkla som sa a ležím na zemi. Tma ...
„Poď, vstávaj, kašlemena písomku, ideme niekde inde, hm?“
Fakt sa mi zatmelopred očami. Kam inde? Veď je plno snehu(ako každú zimu na Kysuciach), mne sa veru nechce.
„No tak, Tina,vstávaj, ideme stavať snehuliaka na našu chatu.“
„ Jéj, to myslíšvážne?“
Bože, ako dlho somnestavala snehuliaka? Tri, štyri, päť rokov? Veľmi dlho ...
„To je super!“
Vrátili sme sa predpanelák, nasadli do jeho bieleho anjela, ktorého som deň predtým ako auto úplneodpísala a viezli sme sa za detstvom. Strašne sa teším. Keď som bola malá,pred barakom stávalo aspoň desať snehuliakov. Ale nikdy sme nemali hrniec nahlavu, lebo by ho aj tak niekto ukradol.
Zastavil predpotravinami, vbehol dnu, o chvíľočku vyletel ako strela a pokračovalisme v ceste.
Ruksaky sme hodili dokúta a šli sme stavať toho snehuliaka. Kotúľali sme veľké gule spolu,dávali ich na seba, ja som hľadala kamienky a metlu a on sa stratilv chate. Keď som sa vrátila, náš pán „Snežný muž“ mal klobúk, šála veľkú červenú mrkvu namiesto nosa. Len som tam dala kamienkya dielo bolo hotové.
„Je úžasný!“
„Ok, dáme si teplýčaj, si úplne červená ako tá mrkva.“
Zaujímavé, ani som saneurazila. Vždy sme sa hádali a teraz sme boli ako dve malé deti vo svojomživle.
„Ty, a čo poviemev škole?“
„Pravdu!A s dôkazom!“
Neuveriteľné, maldokonca foťák! To hovorí za všetko.
Na druhý deň sme šli poctivo do školy. Pánprofesor si nás zavolal „na koberček“. Jeho reč, keď sme mu ukázali fotky bolatakáto:
„Za takúto somarinumáte obidvaja napomenutie, ktoré sa vám zaznačí do vysvedčenia a 6 neospravedlnených hodín. Stálo vám to za to?“
Mne veru áno. Už sas ním nehádam ...
