Mám na srdci veľa nepovedaného. Udalosti posledných dní ma tak trošku naštartovali v pozitívnom myslení. Hoci to, čo sa stalo a čo som prežila pozitívne nebolo, ale bolo to poučné.
Je mi dosť ľúto, že som spoznala ľudí, ktorí si nevážia ani sami seba, nieto ešte druhých.
Existujú ľudia, ktorí našim životom preplávajú a sú to silné osobnosti a my si to ani nevšimneme. A zase naopak, tí, čo si nezaslúžia našu pozornosť nás chodia strašiť do snov a berú nám ilúzie.... Práve títo ľudia si nezaslúžia, aby sme sa nad nimi trápili. Oni sú hrdinovia len vo svojich očiach a nevidia, že ostatní sa nezaujímajú o to, ako veľmi sa dokážu chváliť.
Som úprimne sklamaná z niektorých ľudí, čo majú vysokoškolské tituly a pritom nevedia základnú vec a to byť slušný k druhým.... Vždy som si myslela, že titul nezaručuje inteligenciu. Teraz sa mi to potvrdilo.
Budem konkrétna... Nepáči sa mi, keď sa niekto vyvyšuje nad inými, oháňa sa zákonmi starými niekoľko rokov a a už neplatnými a tvári sa, že iný človek je jeho majetkom, jeho vecou, ktorú môže urážať a ponižovať.
Uvediem pár faktov:
Ak si zamestnanec vypýta priepustku na súkromné účely, zamestnanec mu ju buď podpíše, alebo nie. Ak sa následne zamestnávateľ spýta na čo to potrebuje, zamestnanec môže, ale nemusí odpovedať. Nie je pravdou, že zamestnávateľ má právo vedieť konkrétny dôvod.
Zamestnanec má dôvod odmietnuť vykonať prácu, ktorá je súkromne pre zamestnávateľa a nemal by byť za to potrestaný, respektíve nie je pekné, keď sa o ňom potom hovorí, že je neochotný... lebo to je len snaha venovať sa práci, ktorej mám, nie súkromným veciam šéfa.
Zamestnanec má tiež právo dostávať plat za odvedenú prácu. Nie je vôbec vhodné, keď zamestnávateľ usudzuje, že si zamestnanec plat nezaslúži za svoju prácu. Výnimkou je, keď si zamestnanec neplní povinnosti.
Je bežným postupom, že pri pokuse o dohodu o rozviazaní pracovného pomeru je prítomná personalistka (ak je takéto miesto zastúpené iným zamestnancom) a zástupca odborov. Ak je zamestnávateľ zároveň personalista, potom je jeho prítomnosť už vlastne zastúpená.
Premýšľam nad tým, že kto z vojny vyšiel vlastne porazený... Mám pocit, že zamestnávateľ, ktorý povie svojmu zamestnancovi, že ho ľutuje, má dôvod zamyslieť sa nad svojimi slovami a činmi... Mal by otvoriť oči a zistil by, že nie je hrdinom, ale skôr tým, ktorého by sme mali ľutovať my obyčajní ľudia, zamestnanci strednej inteligenčnej kategórie.
Na záver by som chcela dodať, že si vážim prístup kolegýň a ich pochvaly na moju adresu o mojej práci. Je zaujímavé, že kolektív si moju prácu váži a cení, narozdiel od zamestnávateľa.
To bolo aj jedným z dôvodov, prečo opúšťam prácu "osvetárky", pretože v zariadení, kde som pracovala, som sa tak necítila. Je mi ľúto, že to takto dopadlo, pretože ja neviem pracovať pod psychickým tlakom a nemám rada ponižovanie. Ja som svoju prácu vedela robiť, nie som bezchybná, ale dodávam jednu vec: "Kto robí... robí aj chyby."
Ten, čo si myslí, že je neomylný, že chyby nerobí, potom podľa mňa nerobí nič!
