Dnes pri sledovaní našich hlavných domácich či svetových médií mám podobný pocit; Bashaar al Assad je skorumpovaný a bezohľadný diktátor, ktorý nechcel počuť volanie sýrskeho národa po spravodlivej zmene vlády, naďalej týral svojich spoluobčanov a tí na oplátku v spravodlivom hneve pozdvihli proti tyranovi zbraň. Je to skutočne tak?
Odpoveď je...neviem. Naše „mainstreamové" média chrlia každý deň „zaručené" správy o krutosti sýrskeho režimu, čo môže byť samozrejme pravda, veď dejiny nás učia o skutočne krutých panovníkoch a diktátoroch, bezohľadne a kruto potláčajúcich rozličné povstania. Na druhej strane alternatívne média nám poskytujú „ tiež zaručené" správy o špinavom pozadí celého konfliktu vyvolaného z vonku v rámci mocenských a majetkových ambícií niektorých svetových mocností, korporácií a rozličných lobistických skupín, ktorých „meno nemožno vysloviť". To opäť môže byť pravda, lebo ani za zákulisnými praktikami štátnikov a mocenských zoskupení nemusíme v dejinách chodiť po príklad ďaleko. Mediálne vojny zúrili už dávnej minulosti a keď nepomohli vtedy, aspoň sa pokúsili zanechať tendenčné správy pre budúcnosť či už v pozitívnom, alebo negatívnom zmysle. Mnohé z týchto udalostí nie je možné objektívne posúdiť ani dnes, keď už sa emócie a záujmy ich účastníkov dávno rozpadli spolu s nimi na prach a sú len témou na konferenciách vedcov. Dovolím si uviesť aspoň jeden príklad z našich vlastných dejín, kde Svätopluk vládca Veľkej Moravy bol podľa jedných zdrojov zlý, krutý a vierolomný človek atď.(Fuldské letopisy, Teofylakt) a na druhej strane zas dobrý, hrdinský, či múdry atď.(Konštantín Porfyrogennet, Reginon) a to v závislosti od toho koho bol spojencom a koho nepriateľom. Nuž, rozhodnite ku komu sa pridáte...
Vráťme sa však k súčasnosti. Nemám ambíciu sám rozhodnúť o tom kde je pravda, ani čitateľov zasypávať odkazmi na zdroje, nie som tam a ani som nevidel nič na vlastné oči a tak ako väčšine obyvateľov tejto planéty mi zostáva spoľahnúť na informácie z médií a morálny kredit ich zamestnancov, majiteľov, či prevádzkovateľov. Chcem sa však spýtať našich hlavných mienkotvorných „vierozvestcov" pár otázok. Konštantín a Metod snáď odpustia, termín sa mi zdá vhodný, pretože náš názor je prakticky založený na viere v nich, bez praktickej možnosti žiadať dôkazy. Tak sa teda pýtam;
Prečo nie je vo vašom spravodajstve miesto pre polemiku s alternatívnymi zdrojmi?
Ako je možné, že o tak závažnom rozhodnutí ako je nepriama účasť na občianskej vojne(teraz mám na mysli rozhodnutie EU a NATO o odsúdení sýrskej vlády, embargu a prakticky verejného pridania sa k povstalcom) neprebieha a neprebehla v médiách žiadna adekvátna diskusia?
Prečo sú vcelku senzačné odhalenia „alternatívcov" o pozadí rebelov a mediálnej manipulácii v Sýrii systematicky ignorované a to napriek „asi len zdanlivému" antagonizmu niektorých hlavných médií ?
Prečo ste ochotní venovať celé terabity mediálneho priestoru haštereniu sa liberálov, konzervatívcov a socialistov o eure, eurovale, rozpade, či spájaní únie a súčasnej nekonečnej dikusii o tom kto „dáva istoty" a kto „ranu istoty", kde sa s prepáčením každý somár môže vyjadriť (čím extrémnejší názor, tým väčší priestor) a pritom kúsok od našich hraníc(myslím teraz EU) sa vraždia ľudia po tisícoch, či už s tichým, alebo verejným požehnaním našich štátnikov, za peniaze z našich daní a nikto, skutočne nikto z našich predstaviteľov nezapochybuje a nežiada vysvetlenie?
Môžeme však viniť len média, že dôležitejšie ako objektívne spravodajstvo je pre ne prezentácia a diskusia na tému údajnej plynatosti známeho herca, či výlet našej moderátorky propagujúcej superprsia, s obstarožným donchuanom? Nie sú len odrazom našich nárokov na ne? Mali by sme sa opýtať aj sami seba, či vlastne chceme počuť skutočnú pravdu, alebo len takú, ktorá ospravedlňuje náš egoizmus, neochotu, či neschopnosť rozmýšľať a vidieť ďalej ako za hranice nášho humna.
Chceme sa len rozdeliť na tých čo sú len „za" alebo „proti" bez snahy „vygoogliť" si o veci bližšie informácie, či nedajbože siahnuť po knihe?
Chceme byť tí, pre ktorých sú média tvorcom nášho názoru a ponúkané správy sú len konečným konštatovaním „skutočnosti" a nie začiatkom diskusie?
Sme ochotní vymeniť relatívne pohodlie a bezstarostnosť nášho života za tichý súhlas s potencionálnou nespravodlivosťou, či vraždou?
Nebojím sa odpovedí na otázky pre média, viem, že žiadne nebudú. Mrazí ma však z odpovede na otázky pre nás, nie tej proklamovanej, ktorá sa nám tisne na pery, ale tej ktorá je a bude obsiahnutá v našich skutkoch.
