Nemoderná mama

Tentoraz sa chvíľu tváril, že moju otázku „Čo je nové?“, prepočul a pokračoval v systematickom likvidovaní poriadku v obývačke. Poznám ho dokonale a viem, že takéto správanie je neklamným znakom, že rozmýšľa ako začať. „Tak ako teda bolo dnes v škole?“, zopakovala som otázku a sadla som si k nemu na pohovku. „Dnes sme sa cez veľkú prestávku s kamarátmi bavili, kto má nemodernejších rodičov,“ povedal. Od Tomáša som zvyknutá na rôzne historky, ale téma nemoderní rodičia ma predsa len našla nepripravenú. Nie že by som nevedela, že raz príde, ale zvyčajne deti prídu s niečím podobným až v puberte a Tomáš je zatiaľ iba prváčikom. „No a podľa čoho ste hodnotili, ktorí rodičia sú moderní a ktorí nemoderní?“, skúsila som sa opatrne dostať k jadru veci. „Niektorí si ani nevedia zapnúť počítač a nevyznajú sa ani v internete,“ zaznel kľúč, podľa ktorého si Tomášovi sedemroční spolužiaci pri debate v škole rozdeľovali rodičov na moderných a nemoderných. „A ty vieš dobre pracovať s internetom?“, opýtal sa ma odrazu zvedavo a v rodine nastala živá diskusia, či zaradiť mamu do kategórie moderní alebo nemoderní rodičia. Medzičasom sa totiž do obývačky nahrnuli aj dvaja starší synovia, ktorí začali živo argumentovať pre aj proti. Ako bývalá novinárka mám podľa môjho názoru prácu s počítačom aj s internetom v krvi, moji synovia sú však ako typickí predstavitelia svojej generácie výrazne ďalej a moje schopnosti podrobili výraznej kritike. Chvíľami to vyzeralo, že v diskusii podľahnem presilovke traja na jednu, potom som sa zas na chvíľu zachránila argumentom, že aj doma máme internet a využívam ho a stav bol nerozhodný. Už to aj vyzeralo, že súboj sa skončí patovo, keď zrazu prostredný Juraj našiel moje slabé miesto: „Hovoríš, že s internetom pracuješ, poznáš jeho silu, chceš byť moderná, ale už päť rokov si v politike a ešte nemáš ani len vlastný blog, kde by si prezentovala svoje názory“, povedal a rozvážne pokýval hlavou. A vtedy sa vo mne začalo rodiť rozhodnutie. Naozaj som v politike pomaly už piaty rok, chodím do televíznych diskusií, na mítingy, rozprávam sa s ľuďmi pri náhodných stretnutiach na ulici, ale na vlastný blog som sa zatiaľ neodhodlala. Mám síce možnosť prezentovať svoje názory na oficiálnej internetovej stránke SF, ale to je niečo iné, málo osobné. V blogu píše každý iba sám za seba a užíva si radosť z toho, že si môže povedať čo chce, a kto chce, ten si to prečíta a kto nechce, ten nie. Jednoducho voľnosť, o akej sa vám v inom médiu ani nesníva. Ak ste sa pri čítaní dostali až sem, viete, že debata s mojimi synmi na tému nemoderní rodičia sa skončila tým, že som si zaregistrovala vlastný blog. Ešte síce sama presne netuším, s akými témami sa vám tu budem zdôverovať a s akými radšej nie, ale už teraz to má pre mňa jeden význam. Keď sa nabudúce môj Tomáš bude s kamarátmi v škole rozprávať na tému nemoderní rodičia, mám veľkú šancu ocitnúť sa v tej lepšej kategórii. No a čo by človek nespravil pre svoje vlastné ratolesti.