Predtým, dokonca aj ako novinárka, som mala strašne veľa času si mnoho vecí prečítať a aj ísť do hĺbky. V kruhu svojich blízkych som bola dokonca známa tým, že som o všetkom kvalitnom a dobrom, čo vyšlo, nielen vedela, aj som to prečítala a dokonca som poznala aj základné recenzie týchto kníh. Lebo vždy, keď som videla v novinách nejakú recenziu, tak som si ju prečítala – občas ma aj tá recenzia priviedla k dobrým knihám, občas naopak. Takže som mala veľmi dobrý prehľad o tom, čo sa u nás vydáva, čo sa deje v literatúre, čo sa oplatí čítať.
Dnes, aj keď musím priznať, že ešte stále mám z novín prehľad o tom, čo vychádza, už sa k čítaniu tých kníh nedostanem a tento deficit skutočne cítim. Navyše ako žene po štyridsiatke, alebo ako väčšine populácie v tomto veku, sa mi zhoršil zrak a už si len tak jednoducho nemôžem vziať do postele knihu, prečítať pár kapitol a zaspať pritom. Už musím mať okuliare, dobré svetlo – a toto všetko sú limitujúce faktory, pre ktoré nemám toľko času pre knihy a naozaj dostať sa niekedy počas roka ku knižným novinkám je pre mňa veľmi, veľmi ťažké. Ešte tak na dovolenke, výnimočne. Ďalším dôvodom mojej knižnej abstinencie je aj to, že najviac zo všetkého čítam zákony, ak chcem mať prehľad o dianí v parlamente. A tak si vlastne na víkendy a voľné dni beriem domov zákony, správy, informácie... Občas sú to veľmi rozsiahle materiály a ak chcem vedieť, o čom sa v parlamente hlasuje, tak si ich musím ako-tak naštudovať a toto mi zaberá veľmi veľa času.
Teraz mi pozerá manžel ponad plece, čo dosť neznášam, nerada vidím, ako druhí vidia moje veci nedokončené a pýta sa, čo budem robiť s tými knihami, ktoré si ešte stále dokážem nakupovať. Budem ich čítať v dôchodku, odpovedám.
V jednej fáze sme mali totiž obrovskú knižnicu, ktorá zaberala tri štvrtiny obývačky a keď som robila reorganizáciu bytu, tak som tri štvrtiny tej knižnice zlikvidovala, odviezla preč, niečo k rodičom, niečo k príbuzným. Tam bolo všetko od základnej klasiky a presne som vedela, kde mám čo hľadať, keď odo mňa deti nejakú knihu potrebovali do školy. To bolo super, ale keď som pred Vianocami upratovala, tak som mala dosť čo len prach utierať. Bola som teda vo fáze, kedy som sa zbavila väčšiny knižnice a doteraz mi je za tým trošku ľúto. Knižnicu si ešte dopĺňam, ale veľmi systematicky, s vedomím, že raz budem sedieť pri krbe v prútenom kresle a budem si konečne čítať, čo som dovtedy nestihla.
Pekný deň vám želá, Zuzana Martináková.
