Žena vytiahla poslednú cigaretu a zapálila si.
Vonku padal sneh a mne bola zima. V bunde prázdno a na duši príjemný hrejivý pocit prichádzajúcich sviatkov. Ľudia vôkol chodiaci bez úsmevu a ich tváre zapĺňali staré známe myšlienky a obavy. Pochmúrne črty a míňajúce sagestá ma sprevádzali ulicou. Dopady vlády sa vždy odrazia nižšie pri zemi. V diaľke som uzrel niečo ako svetlo. Bolo to dieťa, ktoré sa radovalo z poletujúcich snehových vločiek. Na jeho tváričke som videl úprimné prežívanie radosti, niečoho na čo sme tak dávno pozabudli a potlačili v samých sebe a dnes len v nádeji krátkodobého materiálneho uspokojenia čelíme strachu z poznania, ktoré si vyvraciame v podobe poloprávd a klamstiev.
Zima ma svoje čaro. I keď moje spomienky siahajú do zím, ktoré boli už niekedy v novembri plné snehu a mrazov. Pociťujem zimu. Zazrel som kaviareň. Rozhodol som sa trošku zohriať. Vchádzam dnu, cítim vôňu čerstvej kávy. Sadám si ku stolíku poblíž dverí aby som sledoval život cez okno ako rybka v akváriu z Ursinyho skladby „Pod hladinou".
Pred barom sedí bruneta, ktorá fajčí s pohárikom v ruke a hĺba si v myšlienkach. Pozerám von oknom. Vidím obchodníkov, robotníkov, zbohatlíkov ako aj bezdomovcov. Kontrast, ktorého intenzita je akýmsi pračudesným spôsobom stále nedoladená alebo len „zasvätením" dobre známa. Žena hĺba nad osudom, ktorý ju priviedol k baru maličkej mestskej kaviarne. Pozerá do zrkadla nad barom a na seba, zamýšľa sa: „Ako mi to mohol urobiť? Hm, ako mu to vrátim? Ako sa mu pomstím, predsa ja nemôžem trpieť. Je to primitív. Ako len, ako to mohol dopustiť? Kto bude platiť hypotéku? Kto bude ťahať tie decká, ktoré som ani nechcela, nebyť mojej matky. Bože! Nenávidím ho!"
Vonku pofukuje vetrík. Sedím za stolom v kaviarni a ďakujem čašníkovi, ktorý mi priniesol teplý čaj v čajníku z ktorého sála príjemné teplo, dotykom známe. Občas mrknem očkom po hosťoch, ktorí sú rôzni, majú rôzne pohľady, názory o ktoré sa podaktorí delia aj s úsmevom na tvári. Iní zase hĺbajú v problémoch ich každodenných starostí. Ako napríklad žena za barom...
„Sviniar! Fakt, neodpustím mu to! Som rozhodnutá, navštívim právnika! Musím to vyriešiť. Čím skôr, tým lepšie! Chudáčik, už ho vidím, aký bude hotový, keď mu dám vyčísliť alimenty a podiel z majetkov! Tento krát budem na koni ja! Ach, a tak som ho milovala! Ja hlúpa a naivná! Celý tento svet sa hojdá niekde v prázdnote a naše tiene akoby sa stratili s východom slnka a jeho západom. Noc sa mi stala utrpením a deň len obyčajným suchým a nechutným bojom! Z čoho sa mám tešiť? Z čoho sa už len tu môžem radovať? Stratila som všetko!"
Cigaretový dym stúpa pomaly a stále vyššie a vyššie. Cítim ho viac ako by som si možno prial no druhej strane ho beriem prirodzene a popíjam ďalej svoj lahodný čaj. Žena sa opiera lakťom o barový pult a už ani nefajčí. Sedí a pozerá do zrkadla. Čo tam sleduje? Seba, svoje myšlienky, či len odraz klamu seba samej?
Na to sa žena prudko postavila z barovej stoličky, rýchlo sa obliekla položila na bar drobné a rýchlou chôdzou vyšla von z kaviarne. Zazrel som ju ešte vonku ale po pár minútach sa mi stratila v húfe snehových vločiek.
Sedel som a chcel som tú situáciu súdiť, no nemal som čo. Nedovolil som si posúdiť jej myšlienky či počínanie, ktoré ju priviedlo a odviedlo z kaviarne. Otvoril som si radšej knihu a začal som si čítať. Po chvíli sa v dverách objavil elegantne oblečený muž. Posadil sa ku stolíku naproti mne. Evidentne riešil v sebe nejaký problém. Ja som pokračoval v čítaní knihy ale kaviarňou sa v tom momente začali šíriť mužove myšlienky: „Mám jej zavolať? Ako jej to teraz vysvetlím, keď o tom všetkom vie? Hm, bože, to bude zas problémov. Prečo som to vlastne celé urobil? Mám úspešnú kariéru. Presťahoval som sa z Liptova do Bratislavy a obetoval som mnohé. Získal som omnoho viac a tuším, že o to viac asi stratím? Nie! To nemôže byť pravda! I keď úver, hypotéka, pôžička z pohotovosti, leasing nového BMW. Nuž budem mať rušné chvíle. Takto sme to ťahali dvaja. Ale čo, odídem za Ivetou. S ňou to nejako prekonám, prípadne zoberiem ešte jeden úver, veď mám vynikajúci plat a dobré teplé miestočko, ktoré si udržiavam golfom, squashom a inými aktivitami s mojimi kolegami. Jediné, v čom som si istý je Iveta. Milujem ju, ale bojím sa, že náš vzťah klape len na pracovisku, v luxusných reštauráciách a v byte, ktorý si občas prenajímam od kolegu. Hm."
„A tak žili spolu naveky a šťastne." Dočítal som posledné riadky knihy. Tieto romániky sú na jednej strane nudné a paradoxne zaujímavé z hľadiska rozhodnutí a postojov človeka k človeku, muža k žene a naopak. Ako tak pozerám na chlapíka naproti, ten si to už tiež v hlave spočítal. Pri tom letmom pohľade mi pripomenul ženu, ktorá ako rýchlo prišla tak aj odišla. Bol to jej muž. Stonajúc nad nedopitou kávou pozeral do šálky ako na hladinu priezračného jazera v ktorej sa odrážajú ligotajúce hviezdy. Ktovie, čo tam tak úpenlivo sledoval? Možno mesiac.
Pozerám von oknom a po vločkách ani stopa. Namiesto nich tiché šero. Zvečerieva sa. Dopíjam čaj, platím a odchádzam z kaviarne domov, do svojho sveta, kde si okrem iného občas bdiem medzi čajom, knihou, zrkadlom a svojim vlastným osudom.
