Teším sa na rozheganý Ikarus, ktorý prišiel k zástavke o niekoľko domov vyššie. „Je modrý, či červený?", pýtam sa mamy. Tá sa usmeje a povie mi: „Je červený, Martinko.". Ideme s bratom a našimi na vlak do Prahy. Nastupujeme do autobusu a sadáme si do koženkovej sedačky pre štyroch. Pozerám von oknom lebo som veľmi zvedavý. Pri železničnej stanici vidím najstaršie sídlisko v našom meste, Kolóniu. V diaľke si všímam vyššiu budovu na ktorej svieti červená hviezda. Je tak jasná, že sa mi až derie do oči a ťahá mi ich. Neviem čo znamená, neviem prečo tam svieti, ale páči sa mi. Kúsok od nej svieti veľké ZVL. Považské strojárne boli voľakedy silnou strojárskou výrobou, ktorá zamestnávala cca. 15000 ľudí.
Vystupujeme z autobusu a v mojej mysli svieti stále hviezdička. Mama ma drží za ruku a ja sa usmievam. Je mi dobre. Po kúpe lístkov sme sa vybrali na perón, kde sme počkali na príchod vlaku. Po niekoľkých minútach prichádza vlak. Skáčem a teším sa, pretože milujem vlaky. Vyzerám jeho farbu, príde červený, či zelený? Červený, teším sa! Vlak zastavil. Nastúpili sme a usadili sa do kupé. Vlak sa pomaly rozbehol a ja som sa rozlúčil ešte jedným pohľadom s červenou hviezdičkou.
Tohto roku som šiel do Prahy opäť. Tentokrát ale z Bratislavy. Cestoval som Bratislavou trolejbusom. Na budovách som videl rôzne symboly, logá a reklamné slogany, no po červenej hviezde ani stopy, čomu som bol s odstupom času aj rád. Na druhej strane som si spomenul na Považské strojárne ako aj na iné strojárske podniky na Slovensku, kde dnes pracuje sotva pár tisíc ľudí. Dnes na budovách závodov nesvieti červená hviezda. Tá zostala spolu s režimom, ktorý predstavovala našou minulosťou. Keď tak dennodenne pozerám, svieti toho na budovách omnoho viacej ako voľakedy ale žeby to nejako extra zlepšilo celkovú klímu medziľudských vzťahov sa ani nezdá. Žeby tá „červená hviezdička" mala toľko toho do seba? Tomu sa mi nechce veriť.
