Ako dieťa si spomínam na sneh. Boli ho hordy a pamätám si, ako som mame vždy pred Vianocami asistoval pri pečení koláčov. Sedával som na stole pri okne a keď som uzrel v pouličných lampách za tmy ako padá sneh, dokázal som pozeraním cez okno tráviť celé hodiny.
Bola to krása. Všetko bolo zahalené bielym závojom ako z rozprávky. Všade vládol pokoj, cítil som radosť a lásku k rodičom. Ach áno, spomienky na moje biele Vianoce očami dieťaťa. Dnes mnohé vidím inak. Globálne otepľovanie a zmeny klimatických podmienok sú nám čím ďalej, tým prirodzenejšie. A tak si kráčam ulicou s pokojom a usmievam sa nad tým, ako mal byť sneh a nie je.
Premýšľam aj nad tým, ako sme mali byť spolu a nie sme. No napriek ranám osudu, ktorý už ťažko vrátiť späť sú tu opäť. Čarovné Vianoce. Sviatky pokoja, lásky a mieru, ktoré nás na moment spoja a vytvoria magickú oponu dobrých vzťahov plných empatie, tolerancie a pokoja o ktorý tak po celý rok „bojujeme".
Dnes večer, keď tma pohltí štedrovečerný stôl a cez plamene sviečok uvidím opäť tváre, ktoré som počas roka často nevidel, budem opäť ako dieťa.
Kráčam domov v myšlienkach, ktoré ma postretli na ceste a pozerám na všetky tie okná panelákov a bdiem nad ľuďmi žijúcimi za nimi. Dúfam, že budú dnes ako deti a v čarovnej atmosfére Vianoc sa budú tešiť na štedrý večer, rodinu, priateľov a blízkych.
Šťastné a veselé.
