„Máme v izbe chlad.", povedala a zavrela rýchlo okno...
„Myslíš, že je to tým, že vonku sneží?", spýtal sa jej...
„Na čo zase narážaš?", s nádychom neistoty v očiach pozerala na neho...
„Ja? Nenarážam, skôr len ťa sledujem a cítim, že je niekde problém.", odvetil...
„Problém? To mám brať ako čo?" opýtala sa ho vážne...
„Nie, neber to tak, len som ti chcel povedať...", ani nestihol dokončiť a...
„Povedať?! Čo si mi zase múdreho dnes chcel povedať? Zase sa pán veľkomožný zle vyspal, tak si potrebuje niečo dokázať, pravda?", vstúpila mu týmito slovami do rečí....
Sklonil hlavu a vybral si z misky ďalšiu sušenú slivku, ktorej jemne sladká chuť mu pripomenula opak situácie v ktorej sa práve nachádzal...
„Zase budeš mlčať? Takto sa fakt veľa dozviem!", dožadovala sa odpovede...
„Nie, nechcem, aby sme mlčali..." ani nestihol dokončiť vetu...
„Ja nemlčím! Čo si to tu zas domýšľaš! Si predstavuješ, že budem večne skákať podľa toho ako pískaš?", prehovorila k nemu...
„Nie, to netvrdím, len pochop, že mám pocit, že sa niečo s nami deje. Nerozumieme si a prestávame sa čím ďalej tým viac rozprávať. Zdá sa ti to normálne?", spýtal sa jej...
„Čo máš zase za problém? Neustále musíš niečo riešiť! Myslíš si, že mám čas ja riešiť takého hlúposti? Máme toho obaja dosť v práci, tak prečo prenášaš na mňa nejaké tvoje vnútorné komplexy?! Si normálny? Nerob mi to, lebo pôjdeme za psychológom!", odpovedala mu s nádychom nervozity...
Smutne sa pozrel na krb a tlejúce uhlíky v ňom. Zavrel oči a hlavou mu prešli obrázky a melódia so spomienkou na ich prvé spoločné stretnutie...
Ako dozneli posledné tóny sa opäť zo vzdialenosti postupne k nemu približoval jej silnejúci hlas...
„Ty ma absolútne ale nepočúvaš! Si obyčajný klamár, introvert! Za to môže tvoja výchova! Poďakuj sa rodičom!", hovorila s emóciou hnevu...
„Áno, je to tak. Máš pravdu. Vždy bolo všetko tak, ako si to vykreslila tvoja myseľ pomocou očí, ktoré videli vo mne toho tak málo.", so smútkom konštatoval...
„O čom to tu láska hovoríš?! Si zošalel? Vždy som ťa milovala, to len ty si ma nikdy nechcel prijať takú aká som!", bránila sa...
„12 hodín v práci, obchodné večere s klientmi, stretávanie sa s priateľmi, ktorých som nikdy nepoznal. Bolo toho tak málo, čo som toleroval?", opýtal sa...
„Toleroval si mi toho dosť, ale stále si neprijal to, aká v skutočnosti som!", odvetila mu...
„Aká v skutočnosti si, či respektíve sme? Chceš to vedieť?", s mnohými slovami a otázkami sa jej pozeral do očí...
„Áno! Chcem vedieť ako to všetko cítiš! Hovor!"
„Zavri oči, ja ti to teda v tvojej hlave premietnem.", povedal žene...
Pomaly zavrela oči... a jej myšlienky začali formovať obrázky... obrázky so zvukom, ktoré jej začal premietať do mysle...
Muž sa potichu postavil... pozrel sa odchádzajúcej žene do očí... a pomyslel si: „Problém vyriešený. Utekáme... utekáme sami pred sebou... pred tým čo hreje... a tak je nám bližší chlad... nepochopenie... nedorozumenia... predsudky... a ticho... bádame v svojich vnútrach a hľadáme hrejivé teplo, ktorému ani sami nerozumieme..."
„Už je mi teplejšie", pomyslel som si a pokračoval som na prechádzke popri rodinných domoch po hrejivej ceste zo strmých vŕškov...
