Napúšťa studenú vodu do umývadla. Rukami sa dotkne hladiny. Pociťuje chlad, ale stále cíti v sebe život. Dlaňami naberá sviežu vodu a v predklone si oplachuje svoju tvár, hlavne oči. Pozerá opäť do zrkadla a stále vidí len rozmazaný biely fľak.
Premýšľa. Prepadajú ho myšlienky svojej minulosti. Prichádzajú k nemu sľuby. Sľuby si na malej parapetnej doske pred zrkadlom stavajú zo zápaliek ohnisko. „To bude fatra!", kričia si sľuby. Niekde na druhej strane parapetu sedia traja zbrojnoši. Vyzerajú nebezpečne, pretože majú šijacie stroje. Sú to neobyčajné stroje. Pochádzajú vraj z bývalého režimu! Povedal raz jeden zbrojnoš druhému. Tretí sa len usmial a povedal: „Páni, nech je ako je, ja držím len kasu a investície, vy len šite!"
Róbert sa začudovane pozerá na panorámu, ktorá sa mu zrazu ostro vynára na parapete pred zrkadlom. Šokovane pozerá opäť na zrkadlo. Jeho tvár je stále rozmazaná. Sem tam sa mu mihne nejaká ta silueta očí, či kriviek kamennej tváre, na ktorej nerozoznať už ani krivky, ktoré by mohli predpokladať aspoň minimálnu šancu na predpoklad zakrivenia do tvaru úsmevu.
Sľuby sa radujú ako blázni. Na parapete horí fatra. Sľub za sľubom okolo nej šialene tancujú. Atmosféra je natoľko euforická, že skáču okolo ohňa a postupne jeden za druhým sa do neho hádžu. Je to úchvatné! „Úchvatné?" zamyslel sa Róbert. Zrazu tieto rituálne tance začali vyvolávať niečo nové. Na návštevu prišli vopred ohlásené pochybnosti. Stojaci muž znervóznel. Naklonil sa nad umývadlo ešte raz. Pozerá na hladinu a vidí svoje oči. Snaží sa pozrieť hlbšie do nich. Niekde v pozadí vidí chlapca. Ten obraz je dosť nejasný a má problém identifikovať kto to je. Ten chlapec na neho kričí a snaží sa mu niečo povedať. Nedá sa. Je to ako nemý film, ktorého herec akoby vskutku neexistoval. „A existuje?", opýtal sa Róbert.
Zbrojnoši na šijacích strojoch sa začali pučiť na parapetnej doske smiechom. Sľuby sa stále radovali a spaľovali na opačnej doske parapetu. Odraz v zrkadle bol stále nejasný, zahmlený.
Muž pozeral stále na hladinu v ktorej videl oči. Pohltil ho strach. Niekde v jeho útrobách sa vynorilo svedomie, ktoré horelo túžbou po očistnom kúpeli. Róbert sa naklonil bližšie ku hladine. Jeho nos zastavil kúsok nad ňou. Váhal. V tom sa ozval hlas svedomia: „Ponor sa! Ponor sa čo najhlbšie!". Po chvíli váhania sa muž rozhodol a ponoril svoju tvár pod hladinu vody napustenej v umývadle.
Zastavil sa dych. Nastalo ticho. Do deja vstúpil zvláštny film. Bolo to takmer ako dokumentárny film. Začal tmou. Potom planétou a potom súčasným životom na Zemi. Neviem, kto to režíroval, no každopádne scenár bol pozoruhodný. Mužovi preletelo hlavou milión fotiek a záberov ľudí. Videl mnohé osudy. Mal možnosť vidieť skutočnosti, ktoré po strádalo jeho svedomie. A tu to zrazu to prišlo. Strach. Do nosných dierok sa začal pýtať ostrou túžbou vzduch. Muž rýchlym pohybom vytiahol svoju životom prešitú kamennú tvár.
Lapal dych. Prišla nevoľnosť. V zrkadle zrazu uvidel sám seba. Pekne upraveného. Biela košeľa, tmavý oblek a červená kravata. Ostro a prudko začal dýchať vzduch, ktorý bol v jeho kúpeľni. Mal pocity na zvracanie. Naklonil sa nad umývadlo. Hladina vody bola pokojná. Jeho dych sa stabilizoval. Nezvracal. Pozeral stále v predklone do umývadla. Upokojil sa. Pozrel do zrkadla, no opäť nič nevidel, len rozmazaný fľak. Rýchlo siahol rukou pod hladinu čírej vody a vytiahol štupeľ, uzáver. Číra voda sa spolu so zvyškami a spomienkami svedomia pobrali niekde do hlbín odpadu.
Na parapete nebolo už ani sľubov a ani zbrojnošov. Tí zrejme odcválali na šijacích strojoch alebo niekde opäť prešívajú nové kamenné tváre.
Stojaci muž si ešte v rozmazanom odraze zrkadla pritiahol uzlík na červenej kravate trošku tesnejšie a pobral sa s ťažkým nádychom do svojho ďalšieho pracovného dňa.
