Po rokoch to prišlo. To, čoho sa obaja tak obávali. Rozchod. Jeden tvrdil, že išlo o najhorší vzťah jeho života. Druhý zas oponoval, že to nebolo až také zlé, že išlo len o určité nepochopenie vyplávajúce z vekového rozdielu a prežitých skúseností. Peter sa pozrel Magdaléne ešte posledný krát do očí, keď si obliekala svoj čierny kabát. Hodila na stôl ešte pár drobných a zmizla v dverách a ruchu ulice. Peter si zapálil cigaretu a pozeral na jej prázdny pohár od vína. Pomaličky odklepával popol z cigarety do popolníka a pri každom potiahnutí z cigarety privieral oči a spolu s tichom, spomínal...
Niekde v tichom oceáne sa rozprestierajú ostrovy vulkanického a korálového pôvodu. Na jednom z nich sa stretli dvaja stroskotanci, ľudia, muž a žena. Peter si spomenul na Magdalénu a ich začiatky...
Ona, neznáma, no na prvý pohľad pôvabná a okúzľujúca žena hľadajúca a túžiaca po pokoji a miery, ktorý doposiaľ nenašla. On, navonok príťažlivý, sebavedomí a charizmatický muž. Každý z iného ostrova sa raz stretli pri love rýb...
Nemuseli sa veľa jeden druhému predstavovať. Ich očný kontakt prezrádzal mnohé. V zachovaní istej nestrannosti Peter navrhol Magdaléne stretnutie v jednej kaviarni na ostrove, ktorý ležal medzi ostrovmi, ktoré nazývali svojimi domovmi.
Bol to čarovný večer. Bol spln a Petrove prípravy na stretnutie boli zdĺhavé a pripomínali skôr ženské maniere ako mužskú jednoduchosť. Elegantná košeľa, rifle, čierne topánky, sveter s „V" výstrihom, čierny kabát a šál. Magdaléna v túžbe po novom objavovaní neznámej zeme si obliekla blúzku, tenký svetrík a slušné, nohavice. Pri výbere topánok trošku váhala, no napokon našla tie, ktoré jej ladili s kabelkou. Ešte doladila trošku make up a bola pripravená. Šup, a teraz rýchlo uháňala do prístavu, aby chytila tu správnu loď na druhý ostrov. Peter sediaci v taxíku pozoroval vonku šedivé mračná. Všimol si vtákov ako lietajú nízko nad zemou. Cítil prichádzajúcu búrku.
Magdaléna dorazila úspešne do prístavu. Rýchlo sa opýtala niekoľko ľudí na tú správnu loď. Po menších zmätkoch a váhaniach konečne prišla ku tej správnej. V ten deň nebola moc hustá premávka a tak na palube bolo okrem kapitána a dvoch členov posádky pomenej cestujúcich ako bývalo zvykom. Peter, sediaci, tento krát už v kajute pozoroval jedného z členov posádky lode ako odväzuje záchytné laná a mávajúc rukou dáva znamenie do riadiacej kabínky so signálom na zdvíhanie kotiev. O niekoľko minút sa loď jemne pohla a vydala sa na púť k ostrovu toho zasneného stretnutia s Magdalénou.
Magdaléna je trošku nervózna. Postáva na palube plávajúcej lode a fajčí. Premýšľa nad Petrom. Nad tým, prečo jej navrhol stretnutie. Vietor jemne silnel a Magdaléna cítila blížiacu sa búrku. Prešla ku dverám jednej z kajút, otvorila ich a vošla dnu. Vnútri sedel neznámi cestujúci. Bol to starší, celkom sympatický muž s jemnou bradou. Magdaléna pocítila v sebe zvláštne pocity. Muž však len sedel, pokojne ju pozdravil a pokračoval v čítaní rozčítanej knihy. Zvedavé oči Magdalény sa sem-tam nazerali mužovi do knihy. Ten nerušene a hĺbavo stále sledoval riadok za riadkom a s úsmevom čítal a listoval stránku za stránkou.
Peter dýchal na malé okienko kajuty a potom si do zahmleného skla kreslil rôzne obrazce. Po chvíľke sa v dverách objavila zvláštna, moderne upravená staršia žena. Slušne ho pozdravila a opýtala sa, či si môže prisadnúť. On sa len usmial a so samozrejmosťou letiacej čajky jej uvoľnil časť sedačky na ktorej mal odložený kabát.
Magdaléna bola čím ďalej, tým viac nervózna. Vybiehala von z kajuty aby si mohla zapáliť cigaretu. Ako tak v krabičke ubúdali cigareta za cigaretou, muž, ktorý čítal sa zrazu objavil na palube lode, stojac pri Magdaléne. Tá, v miernom šoku sa ho opýtala: „Kto ste pane?". Muž sa slušne uklonil a predstavil sa ako pán Alias, kapitán lode. „Kapitán lode?! A čo robíte v kajute pre cestujúcich?", prekvapene sa Magdaléna opýtala. „Čítam knihu.", odvetil jej pokojným hlasom a dodal: „A vy kam tak mladá pani v nervozite? Nebodaj za láskou?". Magdaléna sa usmiala a s navonok potlačeným strachom mu povedala: „Áno, máte pravdu! Cestujem za láskou!". Alias, plný radosti sa potešil a poprial Magdaléne veľa šťastia. Potom sa otočil a pokojne odišiel späť do kajuty. Magdaléna si vytiahla ďalšiu cigaretu a sledovala mračná.
Peter mal vcelku príjemný rozhovor s dámou stredného veku, ktorá si k nemu prisadla. Hovorili o rôznych témach. O šťastí a nešťastí ako aj o láske či sklamaní. Stále mali o čom hovoriť. No napriek príjemnému rozhovoru sa ho dáma po chvíli opýtala: „Mladý muž a nesiete svojej láske aspoň ružu pre šťastie?". Peter zostal mierne v šoku. Myslel na všetko, kúpil si nový sveter, topánky, premýšľal nad mnohými témami o ktorých by mohli s Magdalénou rozprávať, ale na kvet, či ružu úplne zabudol. Zostal zmätený. Dáma sa na neho pozrela a povedala mu: „Netrápte sa, ak chcete môžem Vám jednu predať. Ja totiž ruže predávam.". Následne odhalila zahalený košík, ktorý mala položený vedľa seba. Bol plný krásnych červených ruží. Peter sa cítil ako keby objavil Ameriku. Okamžite sa vrhol po dáme objatím a plný šťastia jej ďakoval. Tá sa len usmievala.
Ako to všetci očakávali prišla búrka. Blikajúce blesky, rozbúrené more a menší chaos na palubách. Kapitán Alias sa pobral preč z kajuty, kde bola Magdaléna. Tá vyľakaná sledovala cez okno more. Pripomínalo jej vlastné pocity. Peter nervózne sedel v kajute a čakal na dámu, ktorá si odskočila na toaletu a stále neprichádzala. Zamýšľal sa už aj nad tým, prečo sa tým vôbec trápi, veď aj tak to nie je napokon jeho problém. No na sedačke vedľa neho bol stále košík plný červených ruží.
Magdaléna začala v sebe pociťovať obrovskú úzkosť, strach a beznádej. Dlaňami si zakrývala oči aby nevidela celé to peklo, ktoré sa odohrávala vonku za oknami kajuty lode. Po chvíli napätia, ktoré ju zužovalo začala plakať. Jej myšlienky sa začali zrýchľovať. Pocítili, že potrebuje pocit istoty a pomoc. Rýchlo sa rozbehla k dverám kajuty. Zastavila a trasúcou rukou sa držala kľučky. Rozhodla sa. Prudko otvorila dvere a začala kričať o pomoc. Popritom chodila a rukami búchala na dvere ostatných kajút. Niektoré dvere dokonca aj otvorila, no v kajutách po živej duši ani stopy. Nestíhala už ani sledovať myšlienky. V tom zhone zabudla aj na Petra aj na kaviareň, či ostrov na ktorom sa mali spolu v ten večer stretnúť. Utekala so silou proti vetru aby našla aspoň kapitána vo svojej kajute. Ako dorazila k jeho dverám, zistila, že sú otvorené. Vošla dnu, vo vnútri však nikoho nenašla. Na kapitánovom stole si všimla, že leží kniha, ktorú čítal. Podišla k nej. Bola otvorená zo záložkou na 95 strane. V tom celom šialenstve sa začítala do jej riadkov...
...kaviareň bola maličká a útulná. Všade rozvoniavala vôňa čerstvého tabaku. Čašníčka afrického pôvodu práve priniesla kávičky pre mladý pár sediaci na západnej strane. Slušne sa jej poďakovali a pozorovali ako vo sne západ slnka...
Magdaléna zostala prečítanými vetami z knihy úplne unesená a zrazu v sebe začala pociťovať zvláštne prichádzajúci pokoj. Nedalo jej to a pokračovala ďalej v čítaní.
...držal ju za ruku. Ona pozorovala jeho oči. Cítila mier plynúci z pochopenia. Konečne našla to, čo tak celú dobu po strádala. Pochopila svoje večné úniky, ktoré vyvolávali jej vlastné slabosti z nepochopenia a empatie voči nemu. Teraz ho konečne chápala v celej jeho kráse. Vnímala jeho dušu a svet, ktorý jej vždy tak chcel ukázať.
On, sledoval je pohľad a vnímal svoje zrkadlo. Svoj odraz, ktorý tak dlho v obavách a strachu, ktorý v sebe potláčal svetom, ktorý ho dennodenne pohlcoval nechcel pochopiť. Spomínal na tragédie, ktoré prežil a pri ktorých si pripadal ako človek, opustený niekde na neznámej lodi bez kapitána plávajúcej rozbúreným morom...
Magdaléna zastavila svoje čítanie, zavrela oči v spomienke na Petra.
Peter ako zbláznený v tom čase hľadajúc neznámu dámu predávajúcu ruže, posádku a kapitána utekal hore dole loďou, no nikoho však nenašiel. Šokovaný rýchlo utekal po schodoch dole z kapitánovej kajuty smerom na palubu, kde bola kajuta v ktorej cestoval. V nádeji a strachu o prežitie sa nešťastnou náhodou na schodoch pošmykol. Ležiac na zemi pozeral očami a nad ním sa búrilo nebo pripomínajúce peklo. Tíško a jemne zavrel svoje viečka so spomienkou na Magdalénu.
Magdaléna otvorila oči. Knihu, ktorú čítala mala položenú na kolenách. Pozrela na ňu a potom sa pomaly pozrela cez okno kajuty smerom von. Uvidela slnečnú oblohu. Rýchlo zavrela knihu, postavila sa, položila ju na kapitánov stolík a utekala von na palubu. Vonku ju čakal charizmatický kapitán, ktorý ju privítal v prístave ostrova, kde sa mala stretnúť s Petrom. Neverila svojím očiam. „To všetko bol len sen?", spýtala sa kapitána. Ten sa len pousmial a kývol hlavou. Magdaléna vystúpila z lode a plná šťastia a uvedomenia si svojho sna a skutočnosti utekala do kaviarne. Otvorila dvere a za barom ju pozdravila staršia černoška afrického pôvodu. Všade rozvoniavala čerstvá káva a vôňa tabaku. Magdaléna sa začala s radosťou rozhliadať a v kúte kaviarne našla stolík. Usadila sa a pozerala na slnko, ktoré sa pomaly blížilo k svojmu západu. Tešila sa na Petra.
Ten, pootvoril pomaly oči. V rozmazanom pohľade uvidel kontúry tváre, ktoré boli čo raz ostrejšie a postupne sa mu ukázala celá tvár. Bola to dáma, ktorá ho preberala, aby sa zobudil zo sna, že už dorazili do prístavu. Peter sa pomaly posadil a popritom si narovnával svoj pokrčený kabát na ktorom zaspal. Pocítil obrovskú radosť. Rýchlo ešte raz objal neznámu dámu, vybozkával ju a ako blázon utekal von z kajuty na palubu. Vyšiel von. Obloha bola jasná. Svietilo slnko. Rýchlo si obliekol kabát, dal si šál a bežal ako o život do kaviarne, kde ho čakala jeho Magdaléna. Bolo to ako z knihy. Sedeli naproti sebe a cítili sa ako znovuzrodení. Chápali sa, a pritom ani moc nemuseli hovoriť. Stačilo im tak málo. Peter nachádzal v nej svoj odraz. Videl svoju loď, svoj prístav a tak nejako to cítila aj Magdaléna. Boli ako jeden. Vonku, popred okno preletela čajka. Letela vysoko nad ostrovom. Sledovala všetky tie domčeky ako aj kaviareň, kde sedel Peter s Magdalénou.
Jej pohľad bol zrazu tak reálny, že sa Peter sediaci a fajčiaci cigaretu v kaviarni vrátil z myšlienok a spomienok na začiatky, ktoré prežil vo svojom svete fantázie. Teraz sedel oproti prázdnej stoličke. Naproti prázdnemu poháru od vína a pár drobným, ktoré mu nechala Magdaléna na stole. Cítil sa ako na lodi smerujúcej naprieč búrkou k ostrovu včerajškov, pretože ten mu zostal ako to jediné.
Magdaléna už medzitým sedela s Milanom a fajčila poslednú cigaretu z krabičky. Smiali sa, rozprávali a vyzerali šťastní akoby si rozumeli a poznali sa spolu 100 rokov, pritom to bolo len pár mesiacov. V ich slovách a vetách sa metaforicky vznášal ostrov lepších zajtrajškov.
Ja sedím a v tichu čítam nedočítanú knihu kapitána z Magdaléninej fantázie a dúfam, že všetci hrdinovia príbehu nájdu svoju stratenú loď, prístav a ostrov spoločných čias.
