Bolo slnečné a teplé počasie, ktoré rozprávalo o lete. Barborka sa zobudila a babička jej nachystala čajík a vianočku s medom a maslom. Ja som sa v tom čase túlal prírodou neďaleko od domu, kde na sklonku svojho života bývala Barborkina babička.
Barborka sa naraňajkovala a potom vybehla na dvor, kde sa chvíľu pohrala s kocúrom.
Babička večne doobeda chodila do obchodu, kde vždy trávila dlhé chvíľky. Postretávala tam kamarátky s ktorými si mala čo povedať, a tak sa malá Barborka rozhodla, že to dnešné doobedie využije tým, že sa pôjde prejsť na lúku kúsok od babičkinho domu.
Krôčik za krôčikom, skok za skokom poľnou cestičkou a bola na lúke. Cítila sa hravo. Ako sa tak naháňala s motýľom a potom ako prenasledovala lúčnych koníkov si povšimla v tráve krásne vyzerajúci kvet. Rýchlo si k nemu pokľakla. Pozerala naň. Nikdy predtým taký kvietok nevidela. Váhala, či si ho odtrhne. Nakoniec tak neurobila.
Zrazu sa v Barborke zastavil čas. Nie, žeby ho nejako predtým extra vnímala, ale teraz to bolo iné. Ten kvet bol iný. Jeho vôňa bola nádherná a niečím výnimočná. Ani iné lúčne kvetiny tak prekrásne nevoňali. Barborka mala strašnú chuť sa s ním rozprávať. A tak si potichu, popod nos začala šomrať. Ako tam tak pri ňom sedela prešla hodina, akoby to bola minúta. Nestrácala svoj pohľad a koncentrovane sa naň pozerala natoľko, že po chvíli jej telo ležalo vedľa kvetu a jej myseľ sa ponorila do hlbokého spánku...
„Barborka, Barborka, vstávaj.", tichý hlások prehovoril k dievčaťu. Barborka otvorila oči. Nebo bolo namiesto jasne modrého čierne s červenými fľakmi namiesto bielych oblakov. Dievča sa pomaly posadilo a začalo sa obzerať okolo seba. Všade navôkol nej sa rozprestierali suché kmene vyhorených a zničených stromov. Miesto zelenej lúky bola vyprahla zem, ktorá zívala zabudnutím. No kúsok od Barborky bol stále ten istý kvietok. Stále tak jasný a krásny. To jeho hlas prebral Barborku do iného sveta, ktorý doposiaľ nepostretla. Nechápavo sa stále obzerala na tú celú skazu. Bola v šoku a tak sa opýtala kvetu: „Kto to všetko urobil tej našej prekrásnej prírode, kvietok môj jediný?". Barborkine oči zaliali slzy. V tom k nej kvet opäť prehovoril: „Človek Barborka moja, človek to všetko zapríčinil.". Dievča si začalo utierať svetríkom slzy so slovami: „Poďme odtiaľto niekam preč kvietok, je mi tu zle a začínam sa báť. Možno ma už aj babička hľadá.". Kvet začal sálať vôňu, ktorá Barborke pripomenula pocity, ktoré pocítila predtým, ako sa dostala do tohto zvláštneho a temného sveta. Jej ruky sa dotýkali suchej zeme, jej uši nepočuli živého tvora, jej oči videli spúšť a jej chuť sa vytratila a jedine jej čuch, ktorý cítil vôňu kvetinky jej pripomínal domov. Nikdy predtým sa tak necítila, ale ten neznámy kvet jej prišiel v tomto momente veľmi povedomý a dôverne známy.
Nebo sa zatiahlo a z červených fľakov na oblohe sa stali diabolsky vyzerajúce mračná naháňajúce strach. Spustil sa dážď. Barborka mala so sebou malý kýblik s ktorým sa pôvodne chcela na lúke hrať a potom si doňho nazbierať pár lúčnych kvietkov pre babičku. Teraz kýblik držala v rukách nad kvetom, aby ho drsné kvapky teplého dažďa nezničili a nepriviedli tak do záhuby. Jej vlasy nasávali padajúce kvapky, ktoré sa jej postupne vpíjali do korienkov ako špongia keď vtiahne do seba vodu. Barborka už ani nevnímala svoje slzy, ktoré dopadali na zem, ktorá ich pohlcovala ešte skôr ako sa jej vôbec stihli dotknúť. Búrlivé mračná neustupovali. Dievča bolo premočené do kosti, ale kýblik neprestávalo držať nad kvetom, ktorý si chránila.
„Už nech to skončí! Prosím, prosím...", stonala Barborka a smutným hlasom prehovárala k nebu a celej tej spúšti okolo nej. Nič sa však nezmenilo. Dážď neutíchal a do toho všetkého sa ešte na oblohe ako na promenáde začali objavovať zlaté blesky. Barborka s kývajúcou hlavou a nesúhlasom zatvorila zronené oči. Zrazu všetko utíchlo. Otvorila oči a dážď bol preč. Obloha bola stále temná, čierna s červenými mračnami pripomínajúcimi fľaky. V diaľave uzrelo dievča hmlu, ktorá sa pomaly blížila k nej. Hmla vytvorila okolo Barborky a kvetiny kruh. Dievča odložilo kýblik bokom a posunula sa kolenačky bližšie ku kvetu. V hmle začala vidieť siluety zvláštne vyzerajúcich tvorov. Tieto tvorili skupinu. Po chvíľke si všimla, že siluety majú tvar ako opice. Pohybmi rúk začali tieto siluety vzájomne komunikovať. Neskôr začali vydávať pračudesné zvuky pripomínajúce prvé hlasové prejavy. Následne sa začali napádať. Potom sa začali deliť a rozdeľovať do menších skupín na čele s jednou dominantou. Barborkine žmurkanie očí sa začalo zrýchľovať. Siluety opíc sa začali formovať do postáv pravekých ľudí. Zrazu dievča uvidelo ich život, ich boj o prežitie. Barborka nechápala z celej tej scenérie. Jej oči boli vlhké zo sĺz, ktoré jej ich neustále zaplavovali. Čím viac sa vnárala do dejín a čím ďalej sa menili aj siluety a ich životy, či rôzne obdobia a éry, epochy života, tým viac chránila ten žiarivý kvietok. Postupne popritom všetkom zabúdala na temnú oblohu, na suchú zem, či vypriahnuté lesy a život, ktorý sprvoti uzrela. Hmla ju pohlcovala a ona sa začala stávať súčasťou siluet bytostí, ktorých životmi ju prevádzala. Barborka sa začala stávať siluetou. A v tom pocítila, že jej oči pozerali dlho inam ako na kvietok, ktorý tak úpenlivo chránila a strážila. Rýchlo sa pozrela naň a zrazu začala opäť pociťovať vôňu na ktorú taktiež v tom sne pozabudla a z diaľavy sa začal ozývať známy hlas...
„Barborka! Barborka! Láska moja, vstávaj!", babička budila dievča ležiace na zelenej lúke plnej lúčnych kvetín za krásneho letného dňa. Barborka otvorila oči a uvidela pred krásnou modrou oblohou s jemnými chumáčikmi bielych oblakom žiariacu tvár svojej babičky, ktorá ku nej už hodnú chvíľu prehovárala. „No poď moja, už som Ti aj obed navarila, aj buchty napiekla a ty mi tu takto spíš.", s úsmevom podávala dievčaťu babička ruku. Dievča sa postavilo a babičku objalo. Dlho, dlho ju pevne držalo v objatí. Babička pocítila vo svojich očiach slzy. Bola dojatá. A tak tam spolu ešte chvíľu stáli obe v objatí. Pofukoval jemný vetrík. Slnko svietilo stále jasne a vôňa lesa a lúk sa rozprestierala všade navôkol.
Sedel som tam a pozeral som na ne ešte hodnú chvíľu. Cítil som opäť život. Jeho nevinnú tvár a zároveň aj jeho tvár na sklonku života. Obe v jednom. Bol som ich súčasťou a oni mojou a popritom som sa so slzami na krajíčku tešil, že budem môcť o tom napísať tento príbeh.
