„Peniaze mám, mobil tiež.. hm, kľúče od auta tiež, kľúče od bytu tiež, no super, mám všetko..", s úsmevom na tvári si vykračoval pomaly von z domu...
Pred domom ešte zamkol vchodové dvere a vydláždenou cestičkou pomedzi anglický trávnik kráčal k svojmu luxusnému autu. Ako tak hrdo kráča tak pozabudne, že jeho syn si nechal na zemi pri aute položený detský kýblik. Zakopáva oň, padá na zem a nešťastnou náhodou mu padá peňaženka do kanálu...
Mário sa chytil za hlavu so slovami: „K.... ! Kto sem dal tú zasr... vec!". Druhou rukou, opierajúc sa o zem sa pomaly postavil. Pár krát sa zhlboka nadýchol a vydýchol. Rukami si začal rýchlo chodiť po tele, akoby bol na severnom póle. Zisťoval, či má všetko. Nemal. Chýbala mu peňaženka. Začal kričať ako blázon. Skákať, kopať do kanála... Hneď pozrel na hodinky so slovami: „Toto nie je možné! O hodinu mám obchodnú schôdzku!", v zúfalstve sa rozplakal. Z kapsy na saku vytiahol mobil, aby zavolal nejaký servis, aby mu okamžite prišli pomôcť vytiahnuť peňaženku z kanála. Nikam sa však nedovolal, všetci mali obsadené. Začal byť ešte nervóznejší. V celom tom amoku ho napadla myšlienka, že skočí do pivnice, tam má predsa krompáč alebo motyku, ktorou by mohol nadvihnúť veko kanála. Ako o život bežal do pivnice. Jeho drahá košeľa začala nasávať pot a postupne sa na nej začali objavovať škvrny potu.
Všade na okolí bolo ticho. Mário vždy túžil bývať na samote, tak sa mu to aj vydarilo. Má úspešnú manželku, ktorú vidí sem-tam cez víkend a krásneho päť ročného syna. Je to hrdý otec, ale vráťme sa k príbehu...
Mário beží s krompáčom v ruke. „Čože? Vidím dobre?", pýtam sa ako rozprávač sám seba. Mário beží slušne nahodený a namiesto košele má len tielko. Na očiach mu svietia drahé okuliare a s tým krompáčom vyzerá fakt trošku komicky.
Prichádza ku kanálu. Hranou krompáča sa zapiera celou silou do poklopu kanála. Dýcha ako závodný kôň a celou silou vyrval poklop kanála. Je v šoku. Čakal odpadovú šachtu, vidí však len hlinu. „Čo toto má znamenať?!", zúfalo sa pýta. „Čo to tu k.... robí?!", beznádejne hreší...
Rukami si utiera stekajúci pot z čela. Už pomaly aj zabudol, že do jeho stretnutia mu zostáva 30 minút. Neváha a púšťa sa do kopania. Ani sám nevie prečo, má pocit, že tú peňaženku musí vykopať stoj čo stoj. Po prvých minútach niečo vidí v hline. Odhadzuje krompáč nabok a začína sa prehrabávať rukami. Peňaženka to však nie je. Je to...
Macko. Chytá ho do rúk a pripomína mu prvého macka, ktorého dostal ako dieťa od svojho deda. „Hm, divné.", povie si a odhadzuje macka na trávnik poblíž chodníka. Vstáva zo zeme a oprašuje si špinavé ruky. Ako v bezvedomí si ich následne obtiera o nohavice zo zadnej strany. Zdvíha krompáč a ako posadnutý zlatokop sa prediera ďalej, hlbšie do zeme.
Už je desať minút po termíne jeho obchodného stretnutia. Telefón mu vyzváňa každé tri minúty. No on, nič nevníma. Furt len pozerá do zeme a kope ako blázon. Niečo zazrel. Chytro potom vyštartuje. Holými rukami odhŕňa opäť zem, aby sa dotkol svojej peňaženky z originál krokodílej kože dovezenej z Austrálie.
Humor. Tento krát to však macko nebude. Vyzerá to ako rúčka. Rýchlo sa prehŕňa zemou ako vlny morom aby odokryl skrytý poklad. Trvalo mu to pekných pár minút. Bol to jeho detský bicykel, ktorý dostal od rodičov, keď mal sedem rokov. Mário sa opäť rozplakal, schytil bicykel a hodil ho z celej svojej sily na zem.
Mal by som jeho osud pozmeniť, ale ja si rád tento príbeh spolu s Vami dočítam tak, ako si ho aj vymyslel... pokračujeme...
Biele tielko, ktoré mal Mário bolo špinavé. Jeho elegantné nohavice a topánky neboli na tom o moc lepšie. Telefón prestal zvoniť po dvoch hodinách, aj to iba na desať minút. Krompáč ležal na zemi vedľa sediaceho a stonajúceho Maria. Ten sa však nevzdal! Zobral krompáč a pokračoval ďalej. Ako tak postupoval, tak postupne poodhaľoval mnohé zabudnuté veci z jeho minulosti. Našiel si napríklad svoju prvú zubnú kefku, prvé topánky, fotky zo škôlky, strednej školy, či vysokej školy.. našiel si rôzne darčeky, ktoré dostal, keď mal ešte priateľov a rodičov, či starých rodičov. Všetko však odhadzoval nabok, akoby to nikdy neexistovalo. Cítil sa prázdny a stále túžobne bažil po jeho vypadnutej peňaženke.
Z obyčajného kanála sa stala po hodinách stala obrovská priekopa. Mário prepadol obrovskému smútku a sklamaniu. Kľačal na dne priekopy. Nevládal. Únava pohltila celé jeho telo. Už ani nekričal, ani nenadával, no plakal ako novorodenec.
Po chvíli však započul ako niekto na neho kričí: „Ocko!, Ocko!". Bol to jeho syn. Mário sa začal škriabať von z priekopy. Ako vyšiel hore tak uvidel ako k nemu beží z diaľky jeho syn a kúsok za ním kráčala jeho manželka. Všimol si, že jeho syn má niečo v rukách. Bola to peňaženka, peňaženka z krokodílej kože. Manželka so smiechom v očiach kričala: „Mário, miláčik, nehľadal si náhodou peňaženku? Bola v mojom aute. Včera, keď som ťa viezla domov z toho tvojho pánskeho flámu, tak Ti tam zrejme vypadla."
Mário pozrel vyplašene na ženu, ako keby prišli mimozemšťania. Bežiaci syn sa vrhol na otca a držal sa ho ako kliešť. Obaja sa začali v objatí točiť dookola. Žena sa smiala. Syn sa smial a otec s ním mával tak, že mu vypadla peňaženka z krokodílej kože na zem. Mário sa len usmial a radoval sa so synom ďalej. Necítil únavu, necítil už žiaľ, či sklamanie, ktoré ho v jeho mysli postretlo. Cítil radosť z rodiny a tešil sa zrazu z maličkosti, ktoré dovtedy hádzal bokom. Žena podišla k nim, zdvihla peňaženku zo zeme a s úsmevom na tvári povedala: „Ach jaj, mám ja s Vami dvoma radosť.". Potom podišla k bránke a otočila sa ešte so smiechom: „A ten bodrel pred domom si miláčik láskavo uprac! Ak o tom nevieš, záhradku máme na opačnej strane domčeka...", dodala a začala si bláznivo pospevovať jeden zo svojich obľúbených piesní...
