Je noc. Pri čistinke stojí žena odetá do hodvábnych šatov. Pozerá ma hladinu malého jazierka. Vidí v nej odraz mesiaca. Pri tomto pohľade sa hrá vo svojich myšlienkach s dieťaťom. Je spln.
Niečo však túto atmosféru prirodzene naruší. Je to muž. Prichádza ku žene. Ona sa s úsmevom na neho pozerá. Mužovi na tvári svieti neistota. Rád by sa usmial a tak sa aj usmieva.
„Čo by si rád mladý muž?", opýtala sa ho tajuplne mladá, krásna žena.
Muž sa na ňu pozrel a povedal: „Hľadám šťastie a lásku."
„To nie je také zložité. Pozri, vidíš tamten kopec? Keď prídeš na jeho vrchol, nájdeš to, čo hľadáš. Môžem ísť s tebou?", odvetila mu čarovná víla s otázkou...
„Nie. Ďakujem, toto zvládnem sám!", muž sa hrdinsky ohradil.
„Dobre, učiň ako cítiš mladý muž. Ja som sa chcela len s tebou prejsť. Rada tam chodievam.", dopovedala žena a zmizla.
Muža postretol šok. Začal si klásť otázky: „Bola to vidina? Blúznim? Snívam?"
Chvíľu pobehoval okolo čistinky, no nikoho tam nevidel. Po žene, ani stopa.
Posadil sa ku brehu a začal si hádzať kamienky do vody. Hladina sa pomaly rozvírila a odraz mesiaca v splne sa postupne rozplýval. Onedlho s tým prestal.
Bola opäť pokojná noc. Neďaleko v hĺbke lesa sa však začal ozývať zvláštny praskot. Muža obišiel strach. Rýchlo sa schoval za najbližší strom. Pomaly očkom pokukoval z poza neho. Nik však neprichádzal. Ako praskot začal silnieť a približovať sa, muž začal mať čím ďalej, tým väčšie rozpaky.
Zrazu zahliadol v diaľave prichádzajúceho muža. Zmätene sa začal obzerať okolo seba. Zalial ho pot a strach sa mu stával bližší ako nikdy predtým.
Zrazu si spomenul, že prečo vlastne prišiel k čistinke. Prešiel mu hlavou rýchlo dej, ktorý prežil. Spomienky na ženu, ich spoločný rozhovor a hlavne na kopec, o ktorom mu neznáma žena povedala. Rýchlo sa vydal smerom, ktorý mu ukázala. Začal utekať, akoby šlo o život.
Cesta po ktorej bežal bola strmá a to bol len na začiatku. Praskot a muž, ktorý prichádzal na čistinku začali utekajúceho muža prenasledovať. Bežiaci muž sa sem-tam otočil a keď uzrel ako si ho tajomný muž všimol, svoj beh ešte zrýchlil. Myšlienky sa začali zrýchľovať a začal si spomínať.
Spomínal na svoje detstvo, pubertu, prvé lásky... na svoju manželku, ktorú opustil kvôli milenke. Na svoje stroskotané návraty k manželke, ktoré dopadli neúspechom. V týchto momentoch si začal uvedomovať, že zostarol. Času neunikol i keď mnohokrát si myslel, že všetko bude večné. Bol to trpký omyl, ktorý si začal práve uvedomovať. Strach sa mu začínal stávať dôverným spoločníkom. Nemohol sa už ani obzerať späť. Pozeral len hore, smerom k vrcholu. Tam dole za ním bežal tajomný muž a praskot suchých konárikov.
„Bože, keby sa mi aspoň tá žena opäť zjavila!", udychčane stonal. Jeho beh sa postupne menil na rýchlu chôdzu a napokon na ťažké kroky. Nevládal, bol unavený a zronený. Zúfalo sa začal obzerať okolo seba. Videl len stromy a tmavé husté lesy. Jediným svetlým bodom mu bola cestička, ktorá viedla na vrchol hory. Zaprel sa a začal opäť zo všetkých síl bežať. Do očí sa mu vnáralo niečo pračudesné, čo dlho nechápal, keď to videl na svojej manželke. Boli to slzy. Začal si ich utierať kravatou.
Po chvíli zhodil zo seba drahý kabát. Utekal ako divý mustang. Jeho únava sa zmenila v agresiu a nenávisť. Jeho slabosti sa mu začali javiť ako protivníci voči ktorým musí stoj čo stoj bojovať. Nemal nikoho okrem muža, ktorý ho prenasledoval. Kravata, ktorú dostal od milenky mu bola pritesná, tak ju napokon odhodil. Ako tak ťažko bežal do toho strmého kopca tak sa začal ešte hlbšie pozerať do samého seba a na svoj život. Nenávidel sa. Nenávidel všetko to, čo svojou ľahkovážnosťou pokazil. Najradšej by sám seba vygumoval a nakreslil sa odznova.
Na oblohe svietili nejasné hviezdy. Napriek tomu bolo nádherne. Niekde na druhej strane zemegule práve začínalo ráno a ľudia sa poberali pomaly do práce. Slnečné lúče hladili ich tváre, no im to bolo úplne ukradnuté. Život šiel ďalej.
Po štyroch idúci, resp. plaziaci sa stroskotaný muž dorazil naprieč noci na vrchol hory. Celý oblek mal špinavý. V tom celom chaose a šoku si toho ani nepostrehol. O pár minút zistil, že si zabudol všetky doklady aj mobil vo vreckách kabáta. Začal si nadávať. Padol na kolená a začal prosiť o odpustenie. Na kopci však nikoho nebolo.
Jeho prosby sa striedali s výlevmi emócií a hrubých slov, ktoré venoval sebe samému. Ani to dlho netrvalo. Ležal na zemi a plakal ako dieťa. Potom sa opäť vzoprel. Postavil sa a začal sa obzerať s napätím v tele po okolí. Všade vládlo ticho a pokoj.
Započul šum lesa. V diaľave zachytil dokonca aj jemné húkanie sovy. Bol v šoku. Ovial ho príjemný teplý vánok vetra. Pri tom všetkom si uvedomil, že zabudol na muža, ktorý za ním kráčal. Chytro pribehol k cestičke, ktorou prišiel na kopec. Pozeral z nej dole, no nikoho tam nebolo. Hlavou mu prestali ísť myšlienky. Čas, ten akoby sa zastavil.
„Hej ty tam, otoč sa...", ozval sa z diaľavy ženský hlas.
Muž sa otočil a stála tam kráska, ktorú postretol na čistinke. Podišiel k nej so slovami: „Ja som to vedel, že si to ty! Ja som to vedel celú tu dobu, že to si bola ty, ktorá ma sledovala až sem na vrchol."
Žena sa tíško usmiala a povedala mu: „Poď bližšie, niečo Ti chcem dať."
Muž neváhal ani sekundu a rýchlim krokom sa vydal smerom k nej. Ako ku nej prišiel, povedala mu, aby zavrel oči, že mu chce niečo darovať. Muž len prekvapene stál a učinil, ako mu povedala.
Nastalo opäť ticho. Tento krát nepočul už ani šum lesa ani múdru sovu. Len tak tam stál so zavretými očami a otvorenými dlaňami, čakajúc na zázrak, či resp. dar, ktorý mal dostať.
Trpezlivosť ho začala pomaly prechádzať a tak narušil priezračné ticho so slovami: „Haló, si tu kráska? Haló, čakám na tvoj dar! Tak si tu?! No tak! Okamžite mi daj, čo mi patrí. Daj mi šťastie a lásku, tak ako si mi to sľúbila tam dole!".
Muž v nervoch otvoril oči. Začal sa pozerať a cítil sa ako blázon. Videl strop smotanovej farby. Ležal na posteli a vedľa neho spala jeho žena a za ňou v postieľke novonarodená dcérka. Muž si pretrel rukou čelo a zotrel ním kvapky potu. Potichu sa postavil z postele a prešiel ľahkými krokmi do kuchyne. Spravil si raňajky a pozeral popritom na východ slnka. Pocítil ranné lúče slnka. Cítil sa unesený. Začal si spomínať na svoj sen. Prechádzal ním chladný strach. Keď dojedol prešiel potichu do obývacej izby a začal si tam obzerať fotky na ktorých bol so svojou manželkou. Bol ako znovuzrodený. Chytal obrázok za obrázkom a niektoré dokonca aj bozkával. Tá chvíľa a ten moment mu prišiel zrazu tak nevšedný a vzácny.
Ako sa nabažil obrázkami prešiel zľahka späť do spálne a podišiel k postieľke, kde ležala ich malá dcérka. Obzeral si ju a počúval ako dýcha. Bol v úžase. Cítil sa, ako keby objavil Atlantídu. Pohladil jej jemne líčka, naklonil sa a dal jej pusu na líčko. Otočil sa a naklonil sa k svojej manželke. Tú pohladil. Následne sa jej jemne otvorili oči a usmiala sa. Potom ju jemne pobozkal. Ona sa len usmiala a povedala: „Tak čo môj bežec, opäť sa Ti v noci snívali zlé sny?". On sa so zahanbeným pohľadom pozrel na zem, potom na ňu a so smiechom odvetil: „Áno, moja stratená víla. Opäť som našiel svoje šťastie a lásku pre ktoré sa vždy oplatí žiť ak to človek pochopí v tomto nekonečnom svete omylov a večných poučení."
