Niekde v hĺbkach duší si pomaly vyviera,
prameň, ktorý výskot a krik duší zahmlieva,
ťaháme lanom lode bez vesiel k moriam,
aby sme sa vyhli skorým ranným zorám,
tma a noc sa nám stáva bližšia,
sme vo svete snov kde láska je tichšia,
našich morí ale už dávno niet,
všetky zavial zvláštny jed,
vyschli v zmysle ľudského posudku,
keď mesiac bol na pokraji úplnku,
deti bežia k nám z tejto vypriahnutej Zeme,
no my ťaháme naďalej lode len k sebe,
už sa niet kam vrátiť,
ten prameň sa nedá stratiť,
búrame domovy naše,
napĺňame si len zúfalo zlaté čaše,
niet už nikoho tam, kde tento čas horí,
a nik za druhého hlavu neskloní,
z prameňa sa v nás tvorí rieka,
mne z očí krv steká,
zahalené ľudské tváre dlaňami,
utekajú ako šialené skrz búrkami,
niekde v tom všetkom utekáš s druhou dlaňou v dlani,
a opúšťaš so svojou láskou svet pominuteľných prianí.
