Teraz otec sediaci v kresle zviera v rukách jeho fotku. Do očí sa mu tlačia slzy. Premýšľa nad všetkým, čo so svojim synom prežil. Ľutuje niektoré svoje postoje, ktoré učinil a nevie ich už vrátiť späť. Tak strašne by chcel vedieť cestovať v čase a zmeniť minulosť. Žiaľ, zostal mu len smútok.
Matka zvierajúc v rukách vlhkú vreckovku si utiera slzy pod očami. Vracia sa v spomienkach na svoje detstvo a pripomína si určité momenty, ktoré boli nepríjemné. Potom sa navracia do nedávnej minulosti a súdi svoje postoje, ktoré zaujala voči vlastnému synovi. Prepadá ju žiaľ a smútok.
Syn, s nejasným miestom bydliska je už dva roky nezvestný. Nik nevie kde je. Ani otec, ani matka a dokonca ani priatelia či známi. Z kúskov polienok sa v krbe vytvára pahreba zo žeravých uhlíkov. Otec vstáva z kresla, aby prihodil ďalšie polienko. V tom niekto klope na dvere. Matka sa s nádejou v očiach pozrie na svojho muža. Ten jej ticho pozerá do očí. V strete ich pohľadu bdie nová iskra na pozadí temného závoja.
Matka vstáva a kráča k dverám. Otvára dvere. Otec pevne zoviera päste a zatvára oči a dúfa. Za dverami nikoho. Matka urobí pár krokov na verandu a obzerá sa či neuvidí aspoň štipku tieňa. Nikde nikto. Stojaca žena v dverách sa pozrie z verandy na muža a hovorí: „Opäť nikto."
Otec padá na kolená. Dlaňami si drží oči a plače. Vzdychá, lapá po dychu, no plač sa len zosilňuje. Matka kráča rýchlo za ním. Opierajúc sa o kreslo sa snaží kľaknúť si k nemu. Objíma ho. V izbe s krbom cítiť obrovský zármutok.
„Nemal som to robiť, nemal. Prečo som bol taký hlúpy? Povedz mi, prečo?", spytoval si muž svedomie pred ženou. Tá ho pomaly objala a plačúcimi očami a s jemným koktaním mu dohovárala: „Neplač prosím. Už sme sa dosť kvôli nemu natrápili. Možno žije, možno nie, neviem, každopádne to nie je našou vinou.". V mužových očiach sa zrazu objavil hnev a skrytá zlosť: „Je to moja vina! Zničil som mu celý život. Spomeň si ako som uprednostňoval vždy iných. Spomeň si na doby, keď som pil a ako som sa k Vám správal. Bol to zlý sen a nie rodinný život! Dlhé noci som spával kade-tade a sama vieš, že nám hrozil kvôli Kláre aj rozvod.". Žena sa rozplakala ešte viac.
Obaja tam kľačali a plakali. Boli ako malé deti, ktoré kľačia v kúte a odpykávajú si ten najťažší trest, aby pochopili príčinu svojho nerozvážneho konania. Konajú však deti rozvážne? Naučili sme ich to? Ak áno a sme o tom presvedčení, prečo ich trestáme za ich nevedomosť?
Dospelosť. Človek si zrazu myslí, že je to inak. Cíti sa zodpovedný a svoje rozhodnutia chápe až na starobu, keď je sám. Zrazu zistí, že život ušiel ako voda a cíti sa takmer presne tak isto ako keď začínal. Niekedy potrebujeme čas, byť chvíľu sami so sebou, aby sme si mohli prehodnotiť svoj život a svoje postoje a hodnoty. A tak som to urobil aj ja. Teraz však stojím v dverách so slzami v očiach a pozerám na svojich rodičov. Môj život nekončí, práve skôr naopak, práve začína.
V tom momente sa plačúci rodičia otočili a uvideli svojho strateného syna ako stojí v dverách, ktoré matka v tom celom zmätku zabudla zavrieť. Otec sa tak rýchlo postavil ako keby mal osemnásť. Pomohol matke. Obaja si rýchlo pretreli oči a dojatím zakričali na syna: „Vitaj doma!"
