Môj známy, nazvem ho napríklad Miro má zhruba okolo 46 rokov. Poznáme sa už niekoľko rokov a vždy som ho považoval za jedného seriózneho priateľa s ktorým sa raz za čas stretneme pri káve alebo poháriku dobrého vína a pohovoríme kus o živote.
Minulý rok sme sa stretli zhruba po roku. Obaja sme boli hodne vyťažené a tak sme si po dlhšej dobe vyhradili na naše stretnutie piatkový večer. Stretli sme sa v jednej vinárni v starom meste. Miro prišiel ako vždy s iskrou v očiach, ktorú v nich prirodzene mal i napriek ťažkostiam, ktoré mu osud počas života nadelil. Podali sme si ruky, priateľsky sme sa objali a usadili sme sa za stôl.
Pár minút sme sa hrali na pátračov vo výbere vína. Napokon sme sa rozhodli, že si dáme po dlhej dobe biele víno. Medzitým, ako nám priniesli fľašku a poháre sa Miro rozrozprával. Začal rodinou. Spomenul, že čakajú ďalší prírastok. Bol som potešený, podal som mu ruku s gratuláciou. Miro je strašný dobrák a viem, že pre rodinu by urobil všetko, čo je v jeho silách, len aby sa mali spolu dobre, boli zdraví a šťastní.
Vzhľadom na mnohé nešťastia, ktoré Mira v živote postretli, ako napríklad smrť brata, onemocnenie oboch jeho rodičov a niekoľko ďalších sa vo svojom živote vypracoval na dosť vysoké spoločenské postavenie v rebríčku pracovných úspechov. Napriek tomu sa vždy choval aj chová či už ku mne ako aj k ostatným ľuďom s úctou a nikdy nemal potrebu dávať svoje spoločenské, či pracovné postavenie nejako najavo.
Po chvíli v pohároch už príjemne rozvoniavalo čašníkom naliate víno a tak sme si pripili na príchod nového potomka, šťastie, zdravie a priateľstvo, ktoré nás po tie dlhé roky spája.
Náš ďalší rozhovor bol o hudbe. Obaja sme blázni do hudby a neustále si obaja vymieňame cez mail informácie o novinkách z rôznych hudobných žánrov, ktoré počúvame. Ako to však býva pri stretnutiach priateľov zvykom prišla reč aj na prácu. Tu som si po prvý krát všimol Mira, ako trošku zaváhal. Pár minút pozeral na pohár držiaci v rukách. Nakláňal ho. Potom sa s úsmevom na tvári na mňa pozrel a povedal:„Martin, vieš, ako sa mení chuť rôznych odrôd vín, tak sa mení neustále aj život. Raz si vyššie, raz si nižšie a potom je už len na nás ako danú výhru, či prehru prijmeme a rozhodneme sa.". Priznám sa, nerozumel som presne o čom hovorí a tak som sa ho opýtal, či by mi vedel túto jeho metaforu vysvetliť iným spôsobom. Opäť sa usmial a sucho povedal:„Končím v práci.". Zostal som v šoku. Ešte raz som sa na neho pozrel, či to myslí skutočne vážne. Pozrel sa na mňa a v jeho očiach som pocítil smútok. Ani jeho úsmev už nebol taký presvedčivý ako predtým. „Čo sa stalo Mirec?", opýtal som sa. Chvíľu pozeral na pohár vína. Potom ho položil, a hladina vína sa ustálila. Podoprel si hlavu rukou ktorej lakeť si oprel o stôl a povedal:„Hovorí sa, že vo víne je pravda.", povedal. Odfúkol som si a začal som mať tušenie, že pôjde o niečo vážne. Miro sa mňa pozrel a pokračoval:„Vieš, dnešný svet v ktorom sa dennodenne pohybujem je zvláštny, rýchly, no napriek tomu všetkému sa v ňom stále dokážem úspešne hýbať a nachádzať stále nové možnosti, nápady a inšpirácie na to, aby som bol lepší ako včera. Na druhej strane to ale nie je všetko. V jednej veci som stále rovnaký. Som stále ten istý Miro. Stále ten istý syn, brat, manžel, otec a priateľ. Túto jedinú vec si vždy na sebe uchovám a nikto mi ju nezoberie za nič na svete."
Váhal som, čo sa ho mám ďalej opýtať. Ako Mira poznám, vedel som, že bude sám ďalej pokračovať. Tak sa aj stalo.
„Končím v práci, ako som Ti už povedal. Je toho na mňa dosť. Mnohé som si už preskákal, mnohé som úspešne dosiahol, ale to, čo sa deje u nás v práci a nie len u nás, tak to je už nad môj osobný rámec hodnôt aj síl, ktoré nehodlám obetovať."
V myšlienke, že ho podporím som sa na neho pozrel a povedal mu:„Chápem, zúri finančná kríza, tak máte zrejme problémy, ale to je dnes všade. Počkaj, to sa časom zmení. Hlavne si nerob z toho zbytočne rýchle uzávery."
Miro sa na mňa pozrel, usmial sa, a dal si ďalší dúšok bieleho vína. Napil som sa pritom aj ja a pozeral som mu do očí. Pocítil som trpkosť. Miro prešiel prstom po leme pohárika a pokračoval:„Mnohé je inak. Obchod je už len „čarovnou oponou" a nie skutočným predstavením ako býval kedysi. Tradujú sa iné hodnoty a tam kde bola voľakedy férovosť je dnes dravosť a vypočítavosť. Záruka úspechu smrdí."
„Záruka úspechu smrdí?", spýtal som sa.
„Áno. To, že si úspešný obchodník, manažér, riaditeľ, vedúci, minister alebo prezident neznamená, že dokážeš byť aj obyčajný človek."
Tejto myšlienke som porozumel, no moja zvedavosť stále narastala. Miro neprestával:„Ako by si reagoval, keby si ťa povolali tvoji najvyšší šéfovia, prípadne rovnocenný kolegovia, manažéri na malú audienciu do firmy s ktorou máte isté obchodné vzťahy a zrazu ako bonbónik večerného programu by ti na takomto stretnutí predstavili povedzme, štyri ženy, ktoré sa živia najstarším ženským remeslom, s ktorou by si priateľu chcel strávil noc?"
Mierne prekvapený som sa pozrel na Mira a hovorím mu: „Ani s jednou."
Miro si odpil z jemne trpkého vína a povedal: „To isté som urobil aj ja priateľu. Netradične paradoxne, takmer všetci ostatní kolegovia a nadriadení zareagovali na moju reakciu smiechom. Celý ten večer som nakoniec prepil s jedným obdobne zmýšľajúcim kolegom. Ostatní kolegovia, niektorí aj ženatí sa venovali sexuálnym radovánkam. Na druhý deň som bol predvolaný k najvyšším na koberček, kde mi bolo vysvetlené, že by som mal vzhľadom na moje postavenie vo firme rešpektovať určitý, nepísaný firemný kódex a ako zamestnanec by som si mal určitých ponúkaných výhod vážiť a ceniť."
Už som necítil len trpkosť vo víne. Videl som pred sebou priateľa a jeho smutné oči. Iskra s ktorou prišiel poletovala okolo jeho aury a čakala na moment svojho návratu. Ja som sedel a premýšľal. Prechádzali mnou zvláštne zmiešané pocity. Miro sa na moment odmlčal. Tušil som, čo mu išlo hlavou, keď tam bol. Určite mu prebehla hlavou jeho fantastická manželka, deti, celá jeho rodina, priatelia a budúcnosť, ktorú si vybral a bol ochotný pre ňu urobiť nemožné. Pochopil som konečne jeho vetu:„Končím v práci."
Miro sa po chvíli opäť na mňa pozrel a ja som v ňom videl opäť kúsok z jeho čarovnej iskry. Tá sa trblietala no za pár sekúnd ho opäť opustila a on pokračoval v jeho nedopovedanom príbehu: „Vieš, keby bola toto len jedna vec, ale je tu toho oveľa viac. Na pracovisku sa tieto tzv. „business meetings" začali stávať akousi nepísanou tradíciou. Ako som sa dozvedel od jedného z vyššie postavených kolegov, tak štvrtkové večerné porady bývajú štandardne v jednom nemenovanom viedenskom klube. Ďalej som sa dozvedel, že sekretárky z horných poschodí nie sú ani tak sekretárky ako dobre platené striptérky a o tom ostatnom radšej pomlčím. Som unavený priateľu a zničený z toho, kam to ľudia dnešnej doby stihli dopracovať. Na akú úroveň sa dostal medzinárodný obchod a čo vskutku pre zahraničný kapitál znamenáme. Som na veľkých pochybách o tom, kam táto spoločnosť speje a ver, že uvažujem nad tým, že či som túto skrytu Atlantídu objavil len teraz alebo tu vždy takto bola ukrytá a tradovaná pred mnohými zrakmi širokej verejnosti už dlhé roky. Čo mi na to všetko povieš priateľu?"
Zostal som šokovaný. Nemal som slov. Tento Mirom opísaný svet mi bola jedna veľká neznáma i keď žiadny hlavolam, či tajničku som od neho nedostal. Miro si všimol môjho prekvapeného pohľadu. Usmial sa a zrazu som pocítil ako sa k nemu prinavrátila jeho iskra. Žiaril ako dieťa, syn, manžel, otec a priateľ. Zobral fľašku vína a zalial ňou naše šerom noci a prázdnotou pohltené dná pohárov. Hladina vína v pohároch bola pokojná ako more. Pozdvihli sme poháriky, napili sa a Miro už len na záver dodal:„Záruka úspechu smrdí. Jeho hodnota býva zradná. Úspech Ti môže veľa dať a tak isto aj veľa vziať. Na druhej strane to, ako ho prijmeš a spracuješ je vždy len na tebe. V tomto prípade už ale nejde o úspech, i keď niektorí kolegovia sa po týchto stretnutiach tak cítia. Narastá im sebavedomie a ich márnomyseľnosť. Moje rozhodnutie si počul. Úspech je pominuteľný ale morálne hodnoty, ktoré v sebe nosím ako syn, manžel, otec a priateľ sú stále. V tom je rozdiel. Faktom zostáva, že život je zvláštny a niekedy nás stáva do rôznych situácií a je už len na nás, ako sa rozhodneme."
V tú noc sme ešte dlho sedeli a hovorili o veselších príhodách zo života a popíjali sme naďalej víno s jemne trpkou príchuťou, ktorá mi v tom všetkom, matne pripomínala život.
